hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

30 rokov svet bez pravých kiahní

Pred viac ako 30 rokmi, v máji 1980 odznelo na 33. Svetovom Valnom zhromaždení  zdravotníkov Svetovej zdravotníckej organizácie (SZO) slávnostné vyhlásenie:
pravé kiahne zmizli z povrchu Zeme.

Dnes si už málokto okrem zopár seniorov uvedomuje, čo tento historický úspech medicíny a vlastne celého ľudstva v boji s jednou z najstrašnejších odvekých metiel človečenstva znamenal. Autor tohto príspevku ako jediný žijúci zo šiestich slovenských účastníkov Globálneho programu eradikácie varioly (vykorenenia pravých kiahní) organizovaného SZO by rád čitateľom sprítomnil, čo viedlo k tomuto úspechu.

Objav vakcinácie

Obranné snahy ľudstva proti variole majú dlhú históriu. Na počiatku bola tzv. variolácia, ktorá vznikla už v starovekej Číne a Indii a pretrvávala až do Jennerom objavenej vakcinácie. Najčastejšie sa používal prach z chrást chorého, ktorý skarifikovali (mechanickým poškodením – pozn. red.) do kože lakťa alebo fúkli do nosných dierok. Variolácia vyvolala ľahšiu nákazu s následnou imunitou voči kiahňam. Tento spôsob mal svoje nevýhody: možnosť nákazy iných od čerstvo variolovaných a vznik vážnejších ochorení či dokonca úmrtí v dvoch až troch percentách variolovaných. Potom anglický vidiecky lekár Edward Jenner, geniálnou a odvážnou aplikáciou skúseností dojičiek koncom 18. storočia s imunitou proti kiahňam po ochorení vakcíniou – ľahkým pľuzgierovým ochorením od kráv – dal svetu účinnú zbraň – vakcináciu.
Krajiny, ktoré po zdokonalení tejto metódy mali možnosť plošnej ochrany svojej populácie vakcináciou, zakrátko vykorenili variolu zo svojho územia. Patrila k nim aj Rakúsko-uhorská monarchia a neskôr Československá republika, ktoré sa s variolou týmto spôsobom vyrovnali podobne ako mnohé iné rozvinuté krajiny. Hromadná vakcinácia však postupovala pomaly a v mnohých rozvojových krajinách bola ťažko uplatniteľná.  Rozvojové krajiny potrebovali medzinárodnú pomoc.

Národné očkovacie programy

V 50. rokoch minulého storočia vládol ešte optimizmus, že v boji proti variole bude  mať najväčší úspech národný očkovací program. Úspech programu iniciovaného v roku 1958 SZO bol len čiastočný a Program v Ázii, Afrike a Indonézii zlyhal.
V roku 1966 SZO vyhlásila zrevidovaný Program globálnej eradikácie (ničenie choroboplodných organizmov – pozn. red.) s novou stratégiou, ktorá sa opierala o nasledovné poznatky: za daného stavu imunity sa variola vyskytuje ohniskovo (nie plošne, pandemicky), prenáša sa výhradne z človeka na človeka súvislou reťazou nákaz, cielené očkovanie od ohniska navonok (centrifugálne) spôsobí rýchle vytvorenie tzv. imúnnej bariéry okolo ohniska, dovoľuje využiť existujúce prostriedky oveľa účinnejšie ako hromadné očkovanie, starostlivým pátraním možno i v podmienkach rozvojových krajín zistiť pramene pôvodcu čerstvých nákaz a zabrániť ďalšiemu šíreniu varioly.
V roku 1975, keď sa Program v Indii a Bangladéši ďalej sprísňuje a s názvom „Operácia variola nula“ dostáva takmer vojenský charakter, prijal som, po inštruktáži v Dillí a Kalkate, pozvanie SZO a nastúpil som do dištriktu Západný Dinadžpur, na hranici s Bangladéšom. Počas môjho pôsobenia sa v dištrikte vyskytlo päť ohnísk varioly s ôsmimi chorými, z ktorých šesť prežilo a dvaja zomreli.
Sprísnené opatrenia Programu sa týkali očkovania a izolácie pacientov. Očkovanie v okolí ohnísk zahŕňalo všetky osoby bez ohľadu na komplikácie a izolácia na obdobie šiestich týždňov v ohnisku s najatými strážcami sa musela konať na mieste zistenia (bez transportu do nemocnice). Pacientom sa podával tetracyklín proti sekundárnej infekcii a po dobu izolácie (42 dní) im bola poskytovaná opatera a strava.
Protiepidemické opatrenia v ohniskách:
a)    všetci chorí boli izolovaní na mieste zistenia; bezprizorným bol poskytnutý stan alebo improvizovaný prístrešok,
b)    ohniská strážili 4 najatí strážcovia po celý čas izolácie a všetky osoby, ktoré prichádzali do ohniska a odhádzali z ohniska boli profylakticky zaočkované,
c)    ihneď sa zaočkovali všetky osoby v okruhu 1,6 km od ohniska,
d)    urobila sa dvojnásobná aktívna depistáž (cielené vyhľadávanie chorých – pozn. red.) v okruhu 16 km od ohniska s odstupom 14 dní (inkubačná doba),
e)    v prípade ohnísk v nemocniciach sa vykonávalo okamžité očkovanie personálu, pacientov i návštevníkov nemocníc v inkriminovanom čase,
f)    v prípade ohniska vo väzení sa zaočkovali všetci väzni i personál a aktívna depistáž, ako aj očkovanie, sa vykonávali i vo všetkých ostatných väzniciach dištriktu.

Medzinárodná pomoc Somálsku

O rok neskôr koncom roka 1976 sa skomplikovala epidemiologická situácia varioly v Afrike. Choroba prenikla cez hranicu z Etiópie do Somálska, kde sa v prvej polovici roku 1977 epidemicky rozšírila do mnohých kútov nomádmi riedko osídlenej krajiny. SZO a celé ľudstvo sú sklamané z tohto neočakávaného zvratu nádejnej eradikácie a posielajú do Somálska obrovskú personálnu i materiálnu pomoc. Z nákladných lietadiel prúdia landrovery, formujú sa tímy z domácich a zahraničných pracovníkov so skúsenosťami z predchádzajúcich postov. Pozvanie do Somálska som prijal ako výzvu a ocenenie, hoci krajina v tom čase viedla otvorenú vojnu s Etiópiou a v žargóne turizmu sa označuje ako „no go country“. Podstata stratégie ostáva nezmenená: vyhľadať, utesniť a likvidovať ohniská, no spôsob, ako to urobiť, je celkom iný než v Ázii vzhľadom na charakter krajiny a jej obyvateľstva. Jej charakteristikou sú buš, nedostatok komunikácií, nomádi sťahujúci sa z miesta na miesto, nedostupnosť odľahlých miest v období dažďov. Situáciu ďalej komplikuje vojna a nepriateľské lietadlá nad otvorenou krajinou naháňajú strach pracovníkom programu. No aj v týchto podmienkach obetavosť medzinárodných tímov a stoviek najatých pracovníkov prehľadávajúcich buš a prechodné nomádske usadlosti, prináša úspech. 26. októbra 1977 sa v meste Merka identifikuje posledný prípad v reťazi prirodzene sa šíriacej varioly v Somálsku i vo svete. Rozsiahle vyhľadávanie, ktoré po ňom nasleduje, už ďalšie šírenie kiahní nezaznamenalo. Medicína prvý raz vo svojej histórií dosiahla vykorenenie infekčnej choroby. V decembri 1979 komisia expertov SZO uzatvára túto kapitolu historickým prehlásením, že Program globálnej eradikácie varioly dosiahol svoj konečný cieľ.
Očkovanie proti variole, ktoré nebolo bez zdravotných rizík, bolo na celom svete zastavené, čím sa uvolnili obrovské finančné čiastky na iné zdravotné účely.
Riaditeľ Národného ústavu pre infekčné choroby v Dillí zhodnotil našu prácu takto: „Stovky mužov a žien, domácich i spoza hraníc pracovali sedem dní v týždni až 18 hodín denne vo viere v myšlienku, ktorú kládli nad svoje osobné záujmy, rodinný život, kariéru i zdravie. Striasli sa rasových, národnostných, náboženských i spoločenských predsudkov a znášali svorne všetky ťažkosti a nebezpečenstvá. Mnohí riskovali a vedome, nerešpektujúc ustálené dogmy, prekročili začarovaný kruh, ktorý zahatával cestu k úspech.“

Prof. MUDr. Štefan Straka, DrSc.