hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

 

RUBRIKA PALIATÍVNA MEDICÍNA

Tému prináša EGIS+

Imobilný pacient a starostlivosť o kožu

 

PhDr. Ľudmila Majerníková, PhD.

Fakulta zdravotníckych odborov, Prešovská univerzita v Prešove

 

V súvislosti so starnutím populácie na Slovensku sa častejšie stretávame so skutočnosťou, že starostlivosť o chorého v rodine preberá jeho príbuzný (partner/partnerka, dieťa). Skutočnosťou sa stáva, že v niektorých prípadoch ide aj o imobilného pacienta.

 

Pod pojmom imobilita rozumieme funkčný stav, pri ktorom chorý nie je schopný stáť a chodiť a je pripútaný na posteľ alebo invalidný vozík. Imobilita je syndróm s variabilným klinickým obrazom, vždy je následkom vážnej poruchy zdravia a predstavuje pre pacienta vážne zdravotné riziko.

 

Rizikové faktory imobility môžeme rozdeliť do viacerých skupín:

-          Všeobecné rizikové faktory: polymorbidita s viac ako troma aktívnymi diagnózami, terminálne stavy ťažkých ochorení.

-          Rizikové faktory z pohybového aparátu: osteoporóza, pokročilá artróza, pády a úrazy, úbytok svalovej hmoty, reumatoidná artritída.

-          Rizikové faktory súvisiace s centrálnym nervovým systémom: náhle cievne mozgové príhody, sclerosis multiplex, Parkinsonova choroba, centrálne poruchy rovnováhy.

-          Psychické poruchy: demencia, depresia, psychóza.

-          Poruchy zmyslových orgánov: slepota, vážne narušený zrak.

-          Lieky: psychofarmaká, lieky ovplyvňujúce psychiku, ktoré môžu vážne vplývať aj na stav vedomia (otupenosť, letargia, spavosť a pod.).

-          Iné: ortostatická hypotenzia, recidivujúce infekcie, malígne ochorenia, ťažká anémia, diabetes mellitus.

 

Imobilita je veľmi vážnou zdravotnou komplikáciou. Následky imobility môžu vážne poškodiť iné orgánové systémy. Klinickým prejavom tohto súboru patofyziologických zmien je imobilizačný syndróm.

 

Imobilita môže ovplyvniť akýkoľvek orgánový systém. Medzi najčastejšie následky patria:

-          kostné zmeny - imobilizačná osteoporóza,

-          zmeny na kĺboch - zamrznuté kĺby, artralgie (bolesti kĺbov),

-          prejavy na svalstve - artrofia z nečinnosti, kontraktúry (skrátenie svalstva),

-          kardiovaskulárny aparát - ortostatická hypotenzia, znížená výkonnosť srdca, tromby a tromboembolické príhody, zastavenia srdca pri hyperkalciémii,

-          dýchací aparát - hypostatická pneumónia (zápal pľúc),

-          tráviaci trakt - nechutenstvo, stresová bulímia, obstipácia  (zápcha),

-          močový systém - dyzúria, urostáza, uroinfekty, urolitiáza (tvorba močových kameňov),

-          kožné zmeny - dekubity, poruchy prekrvenia,

-          neurologické poruchy - nestabilita, poruchy koordinácie,

-          psychické zmeny - depresia, poruchy správania, akcelerácia demencie,

-          regulačné poruchy - geriatrický maladaptačný syndróm.

 

Koža pacienta s imobilitou

Koža pacienta trpiaceho imobilizačným syndrómom je neustále vystavená vysokému riziku poškodenia. Nebezpečenstvo poškodenia sa môže zvyšovať pri rizikových faktoroch, ako sú inkontinencia moču a stolice, hromadenie potu a mazu na koži. Tieto faktory prispievajú k dráždeniu kože, podporujú rast mikroorganizmov, a tým zvyšujú možnosť porušenia infekcie kože. Ak sa nemení poloha pacienta po dlhší čas, zníži sa prietok krvi v stlačených tkanivách, a tým aj prísun kyslíka a živín do kože. Nedostatočný príjem tekutín spôsobuje, že moč obsahuje vyššiu koncentráciu škodlivých látok, čím pôsobí agresívnejšie na pokožku a zároveň zvyšuje riziko vzniku infekcie močového mechúra.

 

Starostlivosť o kožu

Pri starostlivosti o kožu sa snažíme predovšetkým predchádzať poraneniu a podráždeniu kože:

- na posteli imobilných pacientov musia byť pevne napnuté plachty bez záhybov, čím sa zmenšuje trenie, otláčanie a odieranie kože. Takisto je dobré používať ľahké prikrývky, ktoré je možné jednoducho prať,

- aspoň dvakrát denne a vždy po vylúčení stolice je nutné kožu dôkladne umyť, osušiť a ošetriť,

- ak to stav pacienta dovoľuje, aspoň raz za týždeň sa odporúča vaňový kúpeľ. Podporí sa ním krvný obeh a takisto to má priaznivý vplyv na psychiku pacienta, pomáha relaxovať a zlepšuje náladu,

- ak je pacient dlhodobo ležiaci, a nie je schopný vstať z postele, musí sa vykonať hygiena na lôžku.

- zvýšenú pozornosť venujte koži nad kostnými výstupkami (krížová kosť je najčastejšie miesto výskytu preležanín). Pri starostlivosti o kožu je dôležité sledovať zmeny na koži a rovnako tak je dobré sledovať aj subjektívne pocity pri komunikácii s pacientom, a to svrbenie, pálenie, bolestivosť, zvýšenú alebo zníženú citlivosť.

- Pri objektívnom pozorovaní je potrebné si všímať pružnosť a vlhkosť kože, tvorbu šupín. Tiež venujte pozornosť začervenaniu, odreninám, krvácaniu, tvorbe pľuzgierov a mokvaniu. Tieto zmeny sú spravidla už prejavom vyššieho štádia preležaniny alebo zapareniny.

- Vhodné je používať pomôcky na zníženie tlaku v oblasti kostných výčnelkov (antidekubitárny matrac, antidekubitárne podložky a i.).

 

Poškodená koža

Drobné poranenia kože, ktoré môžu vznikať, možno ošetrovať dobre dostupnými dezinfekčnými prípravkami Betadine, ktoré sú dostupné vo forme roztoku, mydla a krému. Betadine dezinfekčný roztok možno použiť pri ošetrení akejkoľvek rany takto chorého pacienta, napr. pri odreninách, pri hnisavých infekciách kože, pri popáleninách, liečbe ekzémov a infekcií kože, prepichnutých otlakoch, herpese, výplachoch hrdla a ústnej dutiny a aftách. Rovnako je možné použiť pri kúpeli Betadine mydlo, ktoré má dezinfekčné účinky a pomáha pri dennej hygiene a ošetrení pokožky imobilných pacientov, prípadne pacientov s ulcusmi  (vredmi) a diabetickou nohou.

 

Dekubitus (preležanina) je miestne odumretie tkaniva, takzvaná lokálna nekróza.
Stlačené sú tkanivá a cievy, najmä kapiláry. Cievy sa zúžia, krvný prúd sa spomalí, až zastaví a je tu riziko trombózy (vzniku krvných zrazenín). Krv neprivádza v dostatočnom množstve a dostatočne rýchlo kyslík do tkanív. Pre nedostatok kyslíka tkanivá postupne odumierajú, vzniká nekróza.

 

Rizikové miesta vzniku dekubitov

Kožné dekubity postihujú najmä oblasti, kde sú kosti blízko povrchu kože, v predilekčných miestach: v ľahu na chrbte - na tŕni siedmeho krčného stavca, na lopatkách, lakťoch, v krížovej oblasti, na stehnách, na lýtkach, na vonkajšej strane stehna, nad kolenným kĺbom a na členku (Obrázok 1).

 

Rozlišujeme štyri štádiá preležanín:

1. sčervenané postihnuté miesto,

2. pľuzgiere, po ich prasknutí vidieť spodné vrstvy pokožky, utváranie ložiskovej nekrózy,

3. nekrotické ložiská sa začínajú ohraničovať (tmavofialové až čierne).

4. dekubitárny vred presahujúci a obnažujúci hlboké štruktúry (sval, kosť) (Obrázok 2).

 

Liečba dekubitov

- V prvom štádiu sa môže robiť masáž, sleduje sa začervenanie, odľahčuje sa oblasť polohovaním každé dve hodiny, používajú sa antidekubitárne pomôcky.

- V druhom štádiu sa snažíme zabrániť infekcii kožného defektu, dbáme na sucho a ochranu pred mechanickým tlakom, pri povrchovom poškodení je možné použiť napr. Betadine prípravky.
- Pri dekubitárnom vrede (tretie štádium) treba poškodené nekrotické tkanivo sterilne chirurgicky odstraňovať; tento zákrok patrí do rúk odborníkov. Lokálna liečba závisí od stavu dekubitu (rozsah poškodenie, infekcia, výtok a pod.).
- Štvrté štádium je veľmi náročné na liečbu, ale pri včasnom zásahu môže dôjsť k úplnému vyhojeniu defektu.

 

Obrázok 1. Predilekčné miesta pre vznik preležanín.

 

Obrázok 2.  Štádiá dekubitov