hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

 

RUBRIKA KOLEKTÍVNE ZDRAVIE

Kolektívna imunita

 

MUDr. Ingrid Babinská, MPH, Lekárska fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach

 

Každý človek sa počas svojho života stretáva s veľkým množstvom takzvaných patogénnych mikroorganizmov, ktoré sú schopné vyvolať ochorenie. Ide o infekčné choroby. Môžu mať ľahký priebeh a končiť sa uzdravením, no priebeh niektorých je veľmi ťažký, sprevádzajú ich rôzne komplikácie, trvalé následky a niektoré sa môžu dokonca končiť smrťou.

 

Ľudský organizmus má viacero špecifických i nešpecifických obranných mechanizmov, ktoré uplatňuje v boji proti týmto patogénom. Nešpecifické mechanizmy sa uplatňujú pri akejkoľvek infekcii. Ide najmä o fagocytózu, zápal, anatomické bariéry (neporušená koža a sliznica, chemické látky s baktericídnym účinkom), ale aj exkrečné mechanizmy, ktorých úlohou je vylúčiť z tela cudzorodé látky vrátane mikroorganizmov (kašeľ, kýchanie, činnosť riasinkového epitelu, slzenie a pod.). Medzi špecifické obranné mechanizmy patrí bunková imunita sprostredkovaná lymfocytmi, fagocytmi a NK bunkami (natural killers, prirodzení zabijaci - pozn. red.) a humorálna imunita sprostredkovaná protilátkami.

 

Funkčný stav odolnosti

Pojem imunita v užšom slova zmysle znamená odolnosť organizmu voči infekčnej chorobe. Je to funkčný stav organizmu, ktorý sa prejavuje schopnosťou reagovať na antigény (baktérie, vírusy, ale aj nádorové bunky a pod.) a eliminovať ich. Po prekonaní infekcie vzniká prirodzeným spôsobom špecifická protilátková imunita. Môže však byť navodená aj umelo, a to očkovaním. Pri prvom styku s antigénom (pri infekcii alebo očkovaní) dochádza v organizme k tvorbe špecifických protilátok a k vytvoreniu tzv. imunologickej pamäti. Pri opakovanom styku s týmto konkrétnym antigénom imunitný systém reaguje oveľa rýchlejšie a intenzívnejšie. Mikroorganizmy sa zničia skôr, ako sa stihnú rozmnožiť a vyvolať ochorenie. Čím je ochorenie nákazlivejšie, tým sa od jednej infikovanej osoby nakazí viac ľudí. Infikované osoby potom chorobu rýchlo šíria ďalej, na ostatných. Je to reťazová reakcia. Očkovanie pomáha túto reťaz prerušiť.

Kolektívna imunita znižuje riziko

Individuálny význam očkovania spočíva v ochrane jednotlivca navodením imunologickej ochrany proti pôvodcom ochorení, proti ktorým sa očkuje. Očkovaním sa teda zvyšuje počet imúnnych osôb v populácii. V prípade, že je dostatočná časť populácie imúnna, teda odolná voči infekčnej chorobe, prenos tohto ochorenia z človeka na človeka je veľmi nepravdepodobný. Za takýchto okolností sa znižuje riziko vzniku ochorenia aj v populácii neočkovaných osôb, keďže je šírenie ochorenia obmedzené a vírus, resp. baktéria v takejto odolnej populácii necirkuluje. V tomto prípade hovoríme o kolektívnej imunite. Práve pre nechránenú časť populácie, teda osoby, ktoré z rôznych dôvodov neboli očkované, ako novorodenci, osoby s oslabeným imunitným systémom a pod. predstavuje kolektívna imunita jediný spôsob ochrany pred život ohrozujúcimi infekčnými chorobami. Pri kolektívnej imunite ide vlastne o zníženie rizika možnosti nakaziť sa. Samozrejme, že v prípade priameho kontaktu s nakazeným jedincom kolektívna imunita nezabezpečí ochranu neočkovanej osoby.

Minimálna hranica počtu imúnnych osôb, pri ktorej ešte kolektívna imunita funguje, je rôzna. Čím je ochorenie nákazlivejšie, tým je na jej fungovanie potrebný vyšší podiel zaočkovanej populácie, ktorá je chránená voči danému ochoreniu protilátkami. Pri osýpkach je to napríklad 95 %, pri mumpse 92 %, pri rubeole 87 %, pri detskej obrne 85 %. Problém je, že v reálnych podmienkach neimúnne osoby nie sú rovnomerne rozmiestnené v spoločnosti, ale majú tendenciu sa zoskupovať a žiť v jednej lokalite či komunite, kde vnikajú tzv. vakcinačné diery. V týchto oblastiach môže dôjsť k vzniku lokálnych epidémií napriek relatívne vysokej zaočkovanosti v danom štáte.

 

Menšia zaočkovanosť - väčšie riziko lokálnych epidémií

Na Slovensku je zaočkovanosť voči chorobám, proti ktorým sa vykonáva pravidelné očkovanie dlhodobo na vysokej úrovni, nad 95 %. Podľa výsledkov poslednej kontroly očkovania u nás však došlo k poklesu zaočkovanosti proti osýpkam, mumpsu a ružienke v populácii detí narodených v roku 2012 na 94,1 %. Najnižšia zaočkovanosť bola v Bratislavskom, Trenčianskom a Košickom kraji. V týchto regiónoch v prípade zavlečenia vírusu osýpok sa toto ochorenie s vysokou pravdepodobnosťou bude môcť šíriť.

Na Slovensku bolo od roku 1998, kedy bol posledný raz evidovaný prípad domáceho ochorenia na osýpky, zaznamenaných iba niekoľko importovaných nákaz, ktoré sa ďalej nešírili. Riziko zavlečenia sa však vylúčiť nedá. Osýpky totiž nemožno spájať iba s rozvojovými krajinami, kde je očkovanie na nízkej úrovni. Ochorenie sa vyskytuje aj vo vyspelých krajinách vo forme lokálnych epidémií, pričom vo väčšine prípadov ide o nezaočkované osoby, resp. nedostatočne očkované. V krajinách Európskej únie bolo v roku 2011 a 2010 evidovaných viac ako 30-tisíc ochorení ročne. Podľa správy Európskeho centra pre prevenciu a kontrolu chorôb bolo v krajinách EÚ od apríla 2014 do marca 2015 hlásených 3 809 prípadov, z toho až 70 % z nich sa vyskytlo v Nemecku a Taliansku. V rámci epidémie, ktorá beží v Berlíne od októbra 2014, ochorelo do 15. mája 2015 1 134 osôb, pričom až vo štvrtine prípadov bola potrebná hospitalizácia. V jednom prípade došlo k úmrtiu 18-mesačného dieťaťa. S touto epidémiou súvisia aj prípady osýpok hlásené z Nórska, Francúzska, Švédska a Chorvátska. V susednom Rakúsku od januára do apríla 2015 zaznamenali 152 ochorení. Okrem Európy hlásia epidémie osýpok aj z Mongolska, Konga, Guiney, Libérie a Sudánu. Podľa údajov WHO toto ochorenie v roku 2013 zapríčinilo vo svete 145 700 úmrtí.

V prípade osýpok sa ochorenie šíri skutočne rýchlo, rýchlejšie ako napríklad pri chrípke. Kým jeden človek chorý na chrípku zvyčajne nakazí ďalších dvoch, v prípade osýpok infikuje 12 až 18 ďalších osôb za predpokladu, že nie sú imúnne. Človek nakazený týmto vírusom je infekčný už v prodromálnom štádiu, teda skôr, ako sa mu objavia typické vyrážky. Ochorenie často sprevádzajú komplikácie ako ušné infekcie, hnačka, zápal pľúc, zápal mozgu a dokonca môže viesť až k úmrtiu. Vírus osýpok môže vyvolať vzácne, avšak smrteľné ochorenie centrálneho nervového systému subakútnu sklerotizujúcu panencefalitídu. Prejaví sa sedem až desať rokov po prekonaní osýpok, a to aj napriek tomu, že osoba sa zdá byť vyliečená. V roku 2006 ochorelo v nemeckom meste Duisburg na osýpky 614 ľudí. Až 95 z nich museli hospitalizovať, 91 osôb malo stav komplikovaný zápalom stredného ucha, 35 pacientov malo zápal pľúc. Trom infikovaným osobám sa rozvinula encefalitída, pričom dve z nich zomreli. Odhaduje sa, že náklady poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pre týchto 614 pacientov predstavovali sumu 229 000 eur.

 

Očkovanie má mimoriadny význam najmä v prevencii tých infekčných ochorení, ktoré majú ťažký priebeh, sú spojené so závažnými komplikáciami a trvalými následkami, resp. v prípadoch, keď ochorenie vo vysokej miere končí smrťou. Podľa údajov WHO sa v súčasnosti vďaka očkovaniu predíde dvom až trom miliónom úmrtí ročne.

 

Nie vždy možno zabezpečiť kolektívnu imunitu

Kolektívnu imunitu nie je možné dosiahnuť v prípade všetkých očkovaním preventabilných ochorení. Príkladom je tetanus. V tomto prípade sa ochorenie neprenáša z človeka na človeka, takže riziko infekcie sa neznižuje počtom zaočkovaných osôb. K infekcii najčastejšie dochádza pri poranení, pri ktorom sa do rany dostane pôda, prach alebo iné predmety kontaminované baktériou Clostridium tetani, ktorá je schopná vytvárať spóry a prežívať v pôde aj niekoľko rokov. Neurotoxín, ktorý táto baktéria produkuje, spôsobuje svalové kŕče žuvacích, šijových a nakoniec aj dýchacích svalov, čím dochádza k duseniu pri plnom vedomí chorého, pričom až v polovici prípadov postihnutých dochádza ku kóme a smrti. V tomto prípade antibiotická liečba síce môže zničiť mikroorganizmus, ale neovplyvní už uvoľnený neurotoxín. Vďaka očkovaniu je výskyt tetanu u nás veľmi zriedkavý.