hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

 

My psychiatri sme na strane pacientov

 

Prezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti SLS MUDr. Ľubomíra Izáková, PhD., pôsobí ako odborná asistentka na Psychiatrickej klinike LF UK a Univerzitnej nemocnice v Bratislave nemocnica Staré Mesto a súčasne na klinike vedie akútne ženské oddelenie. Okrem toho, že je súdnou znalkyňou v odbore psychiatria venuje sa aj študentom medicíny.

 

Čo zohralo podstatnú úlohu v tom, že ste sa rozhodli pre medicínu?

Priznám sa, že na túto otázku neviem presne odpovedať. Akosi mi to bolo jasné už od detstva. I keď najskôr som snívala o práci zdravotnej sestry. Pri návštevách detského lekára sa mi totiž javila ako tá dôležitejšia a chápajúcejšia.

 

Ako sa vyvíjala vaša medicínska kariéra?

Verím, že moja kariéra sa ešte vyvíja. Vrátim sa však na začiatok, do obdobia, kedy som sa rozhodovala, ktorým smerom sa v medicíne budem uberať. Už od nástupu na lekársku fakultu som mala záujem o psychiatriu. V šiestom ročníku po absolvovaní štátnice z internej medicíny som sa dopracovala k poznaniu, ako všetko v medicíne navzájom súvisí. Nadobudla som pocit, že som medicíne začala konečne do hĺbky rozumieť, čo ma priviedlo k úvahám o internistickom smerovaní. Veľmi som sa tešila, keď sa mi podarilo vyhrať konkurz a získala som miesto na onkologickom oddelení. S približujúcim sa termínom nástupu do zamestnania však narastali moje pochybnosti, či som sa rozhodla správne. Nakoniec som nenastúpila a namiesto toho som polroka písala osvetové články do časopisu venovanému zdraviu. Nakoniec som vyhrala konkurz na miesto výskumného pracovníka na Psychiatrickej klinike LF UK a UN v Bratislave, kde som si postupne urobila špecializačné skúšky, absolvovala som doktorandské štúdium a pracujem tu dodnes ako odborný asistent a vedúci lekár akútneho ženského oddelenia.

 

Spomínate si niektoré vzory, ktoré vás ovplyvnili v prvých rokoch po skončení štúdia či neskôr?

Vzorov mám viac, za všetky však spomeniem mená mojich dvoch učiteľov. Na prvom mieste je profesor Ivan Žucha, ktorý nám na lekárskej fakulte prednášal psychiatriu. O kvalite jeho prednášok a umení zaujať študentov svedčí skutočnosť, že na jeho prednáškach nás bývalo toľko, že sme v posluchárni sedeli aj na zemi. Takú účasť som u iných prednášajúcich nezažila. Po nástupe na Psychiatrickú kliniku to bol najmä doc. Juraj Fleischer, ktorý v tom čase pôsobil ako vedúci akútneho ženského oddelenia, môj bezprostredný šéf. Od neho som sa učila psychopatológiu, doteraz najcennejší diagnostický nástroj, ktorým psychiater disponuje.

 

Akému portfóliu porúch či chorôb sa vo vašej lekárskej praxi venujete?

Keďže vediem akútne oddelenie, liečia sa u nás rôzne akútne psychické poruchy - schizofrénia, depresie, mánie, demencie, ale aj akútne stavy, ktoré vznikajú napríklad v súvislosti s užívaním alkoholu a drog a mnohé ďalšie poruchy.

 

Depresívna porucha či nálada sa označuje za emóciu, ktorá stratila svoj účel. Ako si toto spojenie vysvetliť?

Depresia je chorobný stav, pri ktorom dochádza k vystupňovaniu normálneho smútku do chorobných rozmerov. Normálny smútok má zrozumiteľný dôvod a spravidla po čase, postupne ako sa človek s nepriaznivou životnou udalosťou vyrovnáva, odznie. Depresívna nálada, ako jeden zo základných príznakov depresívnej poruchy nemá spravidla pre chorého a ani jeho okolie pochopiteľný dôvod, navyše je svojou intenzitou a trvaním neprimeraná životnej situácii trpiaceho človeka. Je to skutočne emócia, ktorá stratila svoj účel.

 

Depresia celosvetovo zasahuje v niektorom období života asi 17 % populácie. Aspoň tak vravia štatistické údaje. Ako sme na tom na Slovensku? Je pravdou, že depresia sa považuje za jednu z najdrahších duševných porúch, ak nie vôbec najdrahšiu?

Skutočne, rozsiahle epidemiologické štúdie dokumentujú, že s chorobnou formou depresie má počas svojho života skúsenosť asi 17 % svetovej populácie. Presné čísla je ťažké získať, pretože rôzne krajiny používajú pri zisťovaní výskytu depresie odlišné kritériá. Na Slovensku sa realizovala epidemiologická štúdia zameraná na depresiu už dávnejšie, v roku 2003. Z jej výsledkov vyplynulo, že u nás depresívna porucha postihuje približne 13 % dospelej populácie. Liečba depresie je skutočne nákladná. Dokonca pri depresii neplatí ani pravidlo ako pri iných ochoreniach, že so stúpajúcou intenzitou ochorenia sa priamoúmerne zvyšujú náklady na liečbu. Aj mierna depresia totiž negatívne postihuje fungovanie pacienta v bežnom živote, ktorý sa stáva sa menej výkonným alebo prispieva k prepuknutiu či zhoršuje priebeh telesných ochorení. A tie si potom tiež vyžadujú nákladnejšiu liečbu. V súčasnosti sa stále viac hovorí o finančnej záťaži depresie nielen pre zdravotné poisťovne, ale aj pre samotných zamestnávateľov. Ide o prípady, keď sa chorí napriek depresii rozhodnú zotrvať v práci, ale ich výkon a kvalita práce sa významne znížia.

 

Cieľom liečby depresie je dosiahnuť dlhodobú remisiu. Dá sa vôbec táto porucha úplne vyliečiť? Aké nežiaduce účinky má liečba farmakami, a prečo by ich mal pacient dobre poznať, rátať s nimi?

Dnes máme na Slovensku k dispozícii široké spektrum účinných a bezpečných antidepresív. Vzhľadom na to je možné pacientovi ušiť liečbu priamo „na mieru", teda individuálne podľa jeho potrieb - ťažkostí, veku, súčasne prebiehajúcich ochorení. Správne nastavenú liečbu spravidla nesprevádzajú závažnejšie  nežiaduce účinky. V prípadoch, že nejaké z nich lekár v liečbe svojho pacienta očakáva, vopred ho na ne upozorní a spolu s ním ich rieši. Navyše, viaceré vedľajšie účinky antidepresív bývajú väčšinou prítomné len na začiatku liečby. Mozog je orgán, ktorý sa pred cudzími látkami, teda aj liekmi, snaží chrániť. Z toho dôvodu ich účinok v mozgu nastupuje s oneskorením. V tomto období je priestor na objavenie vedľajších účinkov liekov v iných častiach organizmu. Niektoré z vedľajších účinkov však majú aj liečebné využitie. Pokiaľ antidepresívum krátko po užití prechodne vedie k ospalosti, je možné sa vyhnúť súčasnému užívaniu lieku na spanie a podobne.

 

Veľa ľudí má pred antidepresívami rešpekt. Na strane druhej, možno to ani tak neplatí pre nás, ako povedzme pre Ameriku, má takmer každý svojho psychoterapeuta či berie „niečo na upokojenie"... Alebo je to skreslená predstava?

Dnešná doba je veľmi dynamická a aktívna. Kladie na ľudí veľké nároky. Nezostáva nám dostatok času na oddych a relax, ale ani na rozhovory s blízkymi. Prepíname svoje sily. Nevieme správne oddychovať. Aktívny odpočinok je luxus, ktorý si nemôžeme a ani nevieme dovoliť. Na prežitie emócií nie je priestor. Ukladáme si ich v sebe donekonečna, dúfame, že raz bude pre ne vhodnejší čas. Duševné ťažkosti často prekvapia, pretože sa objavia tým, ktorí sa cítili silní a naplno fungovali. Chybou je, že u nás sa často pokladajú za prejav slabosti alebo osobné zlyhanie, za ktoré je potrebné sa hanbiť a skrývať ho pred ostatnými. Vo väčších mestách, čo vidieť najmä v zahraničí, kde je väčšia anonymita, sa ľudia menej ostýchajú hovoriť o svojich duševných ťažkostiach a požiadať o pomoc pri ich riešení. Psychologické ani psychiatrické vyšetrenie nebolí, za zatvorenými dverami ambulancie prebehne formou rozhovoru s človekom, ktorý rozumie ťažkostiam pacienta, vie ich správne vyhodnotiť a tiež zdieľa spoločne s ním jeho trápenie. Niekedy už samotné zdieľanie pocitov a ťažkostí je pre pacienta oslobodzujúce. V prípade potreby mu ich aj liečebnými prostriedkami - psychoterapiou či antidepresívami, pomôže odstrániť.

 

Podľa Národného centra zdravotníckych informácií vyšetria priemerne v psychiatrických ambulanciách až o štvrtinu viac žien ako mužov. Sú niektoré diagnózy typickejšie pre ženy a iné zasa pre mužov?

Pre viaceré psychické poruchy platí, že sa sú typickejšie pre jedno z pohlaví. Depresívne poruchy dlhodobo postihujú približne dvojnásobok žien. Zaujímavosťou je, že aj klinický obraz psychických porúch žien a mužov býva odlišný. Ženy sa napríklad častejšie uchyľujú k páchaniu samovražedných pokusov, muži pri nich zase používajú viac poškodzujúce metódy.

 

Ako u nás funguje psychiatrická starostlivosť? Kam sa môžu pacienti v krízovej situácii, napríklad v noci, obrátiť o radu či pomoc?

Na Slovensku funguje viacero telefonických poradní. Mnohé všeobecné nemocnice, kde sa nachádzajú psychiatrické oddelenia a kliniky, respektíve psychiatrické nemocnice, sú pripravené poskytnúť pomoc pacientom v pohotovostných službách. Psychiatrická starostlivosť je teda dostupná 24 hodín denne počas celého roka. Samozrejme, najvhodnejším postupom je návšteva ambulantného psychiatra počas dňa v ordinačných hodinách, kde je väčší priestor na precíznu diagnostiku pacientových ťažkostí, aj vysvetlenie a poučenie o ochorení, ktorým trpí a možnostiach jeho liečby. Psychiatrická starostlivosť na Slovensku je organizovaná tým spôsobom, aby pre geografickú oblasť so 100-tisíc až 150-tisíc obyvateľmi bola vytvorená vlastná sieť psychiatrických ambulancií a nemocničnej psychiatrickej starostlivosti. V praxi to znamená, že pacienti nemajú k psychiatrickej pomoci ďalej ako 80 kilometrov.

 

Vo verejnosti prevláda predstava, že pribúda ľudí, ktorí ochorejú na duševné poruchy. Aké sú najčastejšie? Alarmujúce tiež zrejme je, že sa znižuje veková hranica, kedy nastúpi prvý duševný atak...

Najčastejšie sa v ambulantnej liečbe vyskytujú depresie a úzkostné poruchy. Ide o diagnostické jednotky, ktoré sa najčastejšie zisťujú pacientom, ktorí navštívia psychiatrickú ambulanciu. Na druhej strane je veľa ľudí, čo pomoc psychiatra nevyhľadajú, duševné ochorenie považujú za svoj údel či nepriazeň osudu. O znižovaní vekovej hranice by sme mohli diskutovať. Všeobecne je to ťažké potvrdiť. Skôr je možné povedať, že psychiatrická starostlivosť je v súčasnosti dostupnejšia a psychickým poruchám sa venuje väčšia pozornosť. Preto sa k nám pacienti dostávajú v mladšom veku. Určite však ide o pozitívny jav, pretože ak je to potrebné, je možné nielen skôr liečebne zasiahnuť, ale v prípade rizikových jedincov aj skôr spustiť preventívne opatrenia.

 

Zohráva pri depresii a neurotických poruchách úlohu životný štýl, stres?

Určite áno. Mnoho porúch, najmä neurotických, začína psychoreaktívnym mechanizmom, kedy ich spravidla vyprovokuje nejaká ťažká životná situácia. Žijeme neľahkú dobu, veľmi dynamicky, rýchlo. Väčšina z nás nemá čas na oddych, alebo si ho jednoducho nemôžeme dovoliť. Emócie, ktoré človek každodenne prežíva a nemá možnosť „odžiť si" ich, sa potom kopia, vzájomne negatívne ovplyvňujú a na takomto základe môže vzniknúť duševná porucha. Pre iné psychické poruchy však nemusíme nájsť žiadny zrozumiteľný dôvod.

 

Stále platí, že najmä v menších mestách považujú ľudia návštevu psychiatra a aj psychické choroby za tabu?

Žiaľ, áno. Myslím si, že je najlepšie, ak má pacient svojho psychiatra čo najbližšie k bydlisku. Veď keď mu je ťažko, nezostáva mu síl cestovať za lekárom. V praxi sa však pomerne často stretávam so situáciou, kedy pacienti cestujú aj stovky kilometrov len preto, aby sa to o nich v mieste bydliska nedozvedeli... Nedávno sa mi stala jedna úsmevná príhoda. Mladý muž, trpiaci úzkostnou poruchou, sa obával informovať zamestnávateľa o svojom ochorení. Na jednej strane vedel, že musí uviesť dôvod pre dlhšiu absenciu v práci, na druhej mal strach, že ho nepochopia. Dlho sme spolu o spôsobe, akým šéfa informuje, hovorili. Rozprávala som mu aj o tom, že veľa ľudí trpí rôznymi psychickými ťažkosťami a že medzi nimi sú často aj vrcholoví manažéri. Jeho obavy sa mi však nepodarilo úplne potlačiť. Na ďalšiu kontrolu sa pacient vrátil so širokým úsmevom a hneď na začiatku mi porozprával, že len čo opatrne začal šéfovi vysvetľovať dôvod práceneschopnosti, ten ho zastavil a sám mu o jeho poruche povedal mnoho detailov. Zhodnotil, že pravdepodobne si niečím podobným prešiel aj šéf, respektíve niekto z jeho blízkych.

 

V poslednom čase vzrastá počet psychóz podmienených užívaním drog a aj niektorých liekov. Prečo sú drogy v tejto súvislosti také nebezpečné?

V súčasnosti je aj na Slovensku k dispozícii široká škála rôznych psychoaktívnych látok, mnohé z nich ani nevieme detegovať v telesných tekutinách. Kým v minulosti bola tendencia užívať najmä tlmiace drogy, dnes je častejšie užívanie stimulačných drog a navyše ich konzumenti rôzne kombinujú. Stimulačné drogy majú vyššiu tendenciu vyvolať psychotické príznaky. Navyše ich majú tendenciu užívať mladí ľudia vo veku, ktorý je rizikový pre vznik aj tzv. endogénnych psychóz, ako je napríklad schizofrénia. Preto sa stáva, že droga potencuje rozvoj psychózy v prípade človeka, ktorý bol pre jej vznik predisponovaný, hoci o tom nevedel. Možno predpokladať, že bez jej pôsobenia by na psychózu neochorel. Niektorým pacientom droga vyvolá toxickú psychózu, ktorá odznie, v iných prípadoch sa však stáva chronickým celoživotným ochorením.

 

Dá sa nejako pred vznikom psychóz preventívne chrániť? A pokiaľ ide o drogy, čo by si mali rodičia na svojich deťoch všímať?

Presné pravidlá pre prevenciu psychotických porúch nie sú známe, je ich totiž celé spektrum a na ich vzniku sa podieľa mnoho faktorov. V prípade tzv. toxických psychóz, teda takých, ktoré vyvolali drogy, je však potrebné dodržať jediné pravidlo, a to vyhnúť sa konzumu drog. Užívanie stimulačných drog dlho nie je na konzumentovi vidieť, a preto sa zistí pomerne neskoro, až v štádiu závislosti. Treba si však všímať nielen samotné prejavy účinku drogy, ale najmä celkovo životný štýl dieťaťa. Ako trávi svoj voľný čas, s kým, akým aktivitám sa venuje, ako si dokáže zorganizovať deň, či dobre spí a budí sa oddýchnutý.

 

Dnes je veľmi veľa detí, ktorým diagnostikovali ADHD. Aký vplyv to má na ich osobnosť z psychiatrického hľadiska?

V minulosti sa ADHD, teda hyperkinetická porucha, považovala za psychickú poruchu, ktorá sa prejavovala len v detskom veku. V detstve sa osobnosť človeka iba vyvíja. Základom je porucha pozornosti, dieťa nevydrží pri činnosti, je impulzívne, neúčelne hyperaktívne. Dnes sa vie, že táto porucha má svoj prejav aj v dospelosti. Je miernejší, viac kontrolovaný rozumovo, a preto menej zjavný. Nepriaznivo však ovplyvňuje fungovanie človeka. Môže byť základom pre vznik závislosti. Konzum alkoholu či inej drogy totiž svojím spôsobom, na chvíľu, prináša chorému úľavu od prejavov tohto ochorenia, od impulzivity, ale aj od mnohých problémov v živote, v zamestnaní, ktoré vyplývajú z neschopnosti sústrediť sa, organizovať si svoje aktivity.

 

Majú pacienti so psychickými poruchami vyšší sklon k suicidálnym úvahám a správaniu?

Skutočne, v populácii psychiatrických pacientov sa zisťuje vyššia miera suicidálneho správania. Nemusí však byť len jedným z príznakov psychických ochorení, ale objavuje sa aj v prípadoch, keď si človek uvedomí prítomnosť  psychického ochorenia po liečbe a zlepšení stavu.

 

Psychiater v svojej profesionálnej praxi musí neraz riešiť veľmi závažné otázky, týkajúce sa rozhodnutia, ktoré závažným spôsobom ovplyvnia život jeho pacientov, napríklad zrušenie jeho kompetencií... Ste tiež súdnou znalkyňou v psychiatrii?

Áno, pracujem aj ako súdna znalkyňa. Je to úplne iná stránka mojej práce. Na jednej strane veľmi zaujímavá, na druhej náročná a zodpovedná. Ako znalci spolurozhodujeme o ďalšom osude človeka. Osobne za veľmi dôležité pri tejto práci považujem oprieť sa o odborné vedomosti a skúsenosti, nie o „ľudský" dojem z prípadu. Len tak môže byť znalecký posudok ako dôkazný materiál pre súd cenný.

 

Čo všetko sa v psychiatrii rieši pri súdnoznaleckom posudzovaní?

Súdnoznalecké psychiatrické posudzovanie zahŕňa široký okruh vysokoodborných aktivít. Nie je možné ho v krátkosti komplexne opísať. Jednu časť tvoria občianskoprávne prípady, kedy súdny psychiater najčastejšie posudzuje, či je človek schopný robiť právne úkony. Druhou časťou spektra sú trestnoprávne prípady, kedy sa vyjadruje jednak k závislostiam, ak napríklad niekto spácha trestný čin pod vplyvom alkoholu či inej drogy, respektíve v dôsledku abstinenčných ťažkostí, alebo posudzuje či bol v čase spáchania trestného činu schopný rozpoznať, čo koná a či mohol svoje konanie ovládať. Pri posudzovaní spôsobilosti na právne úkony sa snažíme zistiť psychické rezervy človeka, ktorého posudzujeme. Vedie nás princíp, aby sme mu zachovali samostatnosť a aby bol čím dlhšie schopný robiť právne úkony, ak je to možné. V trestnoprávnej oblasti zasa skúmame, či správanie človeka spôsobila nejaká duševná porucha, pretože ak áno, je dôležité liečiť ho, aby svoje konanie už v budúcnosti nezopakoval. V prípade, že v čase spáchania trestného činu páchateľ trestného činu duševnou poruchou netrpel, pomôže mu k náprave trest. V prípade, že ho k jeho správaniu viedla duševná porucha, treba ho liečiť. Ide však iba o základné princípy, súdnoznalecké posudzovanie musí byť prísne individuálne.

 

V takzvaných pomáhajúcich profesiách, kam patria aj lekári, hrozí syndróm vyhorenia asi viac ako v iných prípadoch. Ako sa vyrovnávate so záťažou vášho povolania?

Pestrosťou svojich aktivít - pracovných aj osobných. Okrem liečby a znaleckej činnosti sa venujem aj učeniu, a to nielen na Lekárskej fakulte UK, ale aj Filozofickej či Právnickej fakulte UK a tiež na Akadémii policajného zboru v Bratislave. Okrem psychiatrie učím aj súdnu psychiatriu. Je pre mňa vzácne byť v kontakte so zvedavými mladými ľuďmi, teší ma, keď sa s nimi môžem podeliť o „krásu" psychiatrie. Venujem sa aj aktivitám, ktoré realizujeme ako odborná Slovenská psychiatrická spoločnosť. Máte však pravdu, niekedy treba spomaliť, preladiť na úplne iné aktivity. V tých chvíľach sú mojou prvou pomocou rodina a blízki.

 

Hovorí sa dokonca, že psychiatria je najsebakritickejšou lekárskou disciplínou. Znamená to, že psychiatri pochybujú o svojej práci viac ako iní lekári?

Nemyslím si, že by psychiatri o svojej práci pochybovali viac ako iní medicínski špecialisti. Samozrejme, bolo by pohodlné, keby neurovedy boli dnes tak ďaleko, že by sme v bežnej klinickej praxi vedeli napríklad zachytiť schizofréniu nejakým prístrojom rovnako, ako je to napríklad pri srdcovom infarkte na zázname EKG. Na druhej strane však aj v psychiatrii máme k dispozícii presne definované diagnostické kritériá, podľa ktorých postupujeme. O diagnostike v prípade psychických porúch nemožno všeobecne tvrdiť, že by bola nepresnejšia v porovnaní s inými ochoreniami.

 

Ste prezidentkou Slovenskej psychiatrickej spoločnosti, táto práca zrejme dosť výrazne odkrajuje z vášho voľného času. Čo patrí k vašim povinnostiam?

Môj pracovný deň býva štandardne veľmi pestrý. Spolu s mladými lekármi na oddelení „zvizitujeme" pacientov a poradíme sa o ďalšom postupe v diagnostike a liečbe. Konzultujeme nejasné alebo ťažšie prípady. K mojim pracovným povinnostiam patrí aj vedecká činnosť, s ktorou sa spája nielen realizácia samotného výskumu, ale zahŕňa všetky jeho etapy, teda od prípravy projektu, až po publikovanie výsledkov. Okrem toho sa venujem študentom, aktivitám Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a znaleckej činnosti. Veľa voľného času mi skutočne nezostáva. Nesťažujem sa však, moja práca ma baví a napĺňa. Vďaka  mnohorakosti je snáď aj menej unavujúca.

 

Máte čas na záujmy, rodinu? Ako najradšej trávite voľný čas?

Čas na rodinu je pre mňa to najvzácnejšie, preto sa snažím si ho nájsť vždy. Záujmom sa venujem spolu s manželom a deťmi. Radi lyžujeme, bicyklujeme či si len tak vybehneme zacvičiť si do fitness centra odreagovať sa a odbúrať stres. A samozrejme, už teraz sa teším, že jesenné a zimné večery strávim s dobrou knihou.

 

Čo vás teší, a čo vás naopak hnevá, s čím by ste sa chceli podeliť s čitateľmi Bedekra zdravia?

Teším sa, že vzrastá záujem verejnosti o psychiatriu, ktorá aj vďaka tomu prestáva byť strašiakom, či tabu. Mám nesmiernu radosť pri prepustení každého pacienta, ktorému sme pomohli a vraciame ho do jeho bežného života. Hnevá ma, ak sa k nám pacient pre obavy zo stigmatizácie a hlúpe predsudky, nedostane včas. Psychiatrické vyšetrenie nebolí, dostupné je každému, kto oň požiada, a to bez akýchkoľvek žiadaniek. K dispozícii máme celú škálu moderných účinných liekov, prečo ju teda nevyužiť a nevrátiť sa späť do šťastného kvalitného života?

Za rozhovor ďakuje Ivana Baranovičová