hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

RUBRIKA ROZHOVOR

Mýty o skleróze multiplex

Skleróza multiplex či roztrúsená skleróza alebo skratkou SM je ochorenie opradené rôznymi mýtmi a legendami. Zákerné, bez akejkoľvek logiky a nepredvídateľné. O ďalších mylných predstavách spojených s týmto ochorením rozpráva pre Bedeker zdravia MUDr. Slavomíra Kováčová, z Centra pre liečbu sclerosis multiplex vo Fakultnej nemocnici Nitra.

 

Je to skutočne tak, že je skleróza multiplex nepredvídateľné ochorenie?

Práve naopak, zrejme jeden z najtypickejších atribútov tohto ochorenia sú opakujúce sa ataky, kedy sa objaví nová neurologická symptomatológia v trvaní viac ako 24 hodín. Deje sa tak v prípade relapsujúco-remitujúceho priebehu ochorenia, ktorý je najčastejšou formou, kedy sa pokojové fázy striedajú s atakmi. Už na základe charakteru a frekvencie atakov, ako aj rozsahu a aktivity zápalu mozgu a miechy na vstupnej magnetickej rezonancii dokážeme vo veľkej mierne predpovedať prognózu pacienta a podľa toho aj zvoliť druh liečby.

 

Kedysi, keď mali laici o SM k dispozícii len málo informácií, slovo skleróza v názve ochorenia veľmi často spájali so sklerózou v zmysle zabúdania. Prečo má vôbec skleróza toto pomenovanie?

Pomenovanie pramení z histórie. Francúzsky lekár Jean-Martin Charcot vo svojich prednáškach a publikáciách hovoril o tzv. „sclerose en plaques". On ale aj ďalší vedci pozorovali patologické zmeny v mozgovom a miechovom tkanive chorých pacientov v podobe početných ložísk a atrofie. Charcot už v 19. storočí predpokladal, že nervové vlákno zbavené nervového obalu, myelínu, nedokáže adekvátne viesť nervový impulz do mozgu, a tým dochádza k narušeniu pohybu. Ako prvý popísal aj typický klinický obraz a rozpoznal toto ochorenie ako nozologickú, chorobnú jednotku.

 

Napriek predchádzajúcej otázke, že SM nesúvisí so zabúdaním a stratou pamäte, a aj preto, že sa toto ochorenie dlho považovalo len za ochorenie bielej mozgovej hmoty, najnovšie poznatky hovoria, že to celkom tak nie je. Majú teda pacienti s SM problémy aj so zabúdaním?

Početné štúdie za posledné desaťročia neuropsychologickým testovaním preukázali, že viac ako polovica pacientov s SM má určitý stupeň kognitívnej dysfunkcie. Pričom kognitívna porucha sa môže vyskytovať kedykoľvek v priebehu choroby a nie je viazaná na prítomnosť fyzického postihnutia. Je tu aj zjavná variabilita. Asi 10 % má výrazné ťažkosti, ktoré sa prejavujú rozsiahlym zhoršením i pri meraní celkovej inteligencie. Avšak väčšina pacientov má mierne až stredne ťažké postihnutie a demencia je zriedkavá. Najcharakteristickejším znakom kognitívnej dysfunkcie býva spomalenie rýchlosti spracovania informácií, potom porucha epizodickej pamäte a pozornosti, menej častá, zato závažná je porucha exekutívnych funkcií, čo sa prejavuje pri riešení problémov. Poruchy kognície korelujú aj s niektorými abnormalitami zistenými magnetickou rezonanciou, a to najmä s atrofiou mozgu.

 

Medzi najčastejšie mýty či legendy o SM patrí názor, že ochorenie sa nedá liečiť a každý pacient skončí skôr či neskôr na vozíčku.

Asi pred dvadsiatimi rokmi sa objavili prvé preparáty na liečbu SM - interferóny. Prvoradým cieľom liečby bolo zníženie počtu atakov a spomalenie progresie ochorenia. Za posledných desať rokov do portfólia liekov určených pre liečbu SM pribudli ďalšie s iným mechanizmom účinku. Práve s príchodom novších a účinnejších liekov sa začína meniť aj terapeutický cieľ, kedy sa snažíme dosiahnuť prakticky remisiu ochorenia - teda úplne potlačiť klinickú aktivitu v podobe atakov a progredujúceho zneschopnenia, ako aj rádiologickú aktivitu, čo znamená potlačiť zápal mozgu a miechy zachytený na magnetickej rezonancii.

 

Do kategórie mýtov dnes možno zaradiť aj jeden z tých dávno prekonaných. Kedysi sa pacientom s SM pohyb neodporúčal, dokonca sa tvrdilo, že sa musia šetriť. Dnes prekonávajú veľké vzdialenosti na bicykli, majú svoj maratón.

Pohyb pacientom s SM významne prospieva. Pohybová aktivita priaznivo vplýva na imunitný systém v takom rozsahu, že dokáže meniť imunitné reakcie s aktiváciou protizápalových mechanizmov, čo je v súlade s používaním imunomodulačných preparátov. Efekt pohybu na imunitu je však krátkodobý, z čoho vyplýva nutnosť pravidelného cvičenia. Aktivácia pacienta taktiež zabezpečí dlhodobo mobilitu, a tým aj sebestačnosť a v neposlednom rade sociálna integrácia do spoločnosti oddiali sekundárne komplikácie spojené s inaktivitou, ako sú osteoporóza či napríklad  kardiovaskulárne riziko.

 

Čo spojenie SM a bolesti? Isto nie je pravdou, že pacienti bolesťou netrpia.

Viac ako polovica pacientov s SM trpí nejakou formou bolesti. Môže ísť o tzv. centrálnu bolesť, ktorá je spôsobená zápalovým postihnutím centrálnych nervových štruktúr, ako sú neuralgia trojklanného nervu, zápal očného nervu, rôzne nepríjemné bolestivé pálenie a tŕpnutie končatín a trupu. Pri postihnutí nervového systému sa v prípade mnohých pacientov stretávane so zvýšením svalového napätia, ktoré sa prejavuje stuhnutosťou svalov a bolestivými kŕčmi. Pacienti s SM často trpia aj bolesťami chrbtice, kĺbov a migrénami. Taktiež niektoré imunomodulačné preparáty môžu uvedené ťažkosti provokovať alebo zhoršovať.

 

Pravdou asi nie je ani to, že každý pacient s SM je v zásade dobre naladený a euforický. Kedysi sa práve takéto nastavenie považovalo za jednu z predzvestí budúceho ochorenia.

Poruchy nálady sú súčasťou klinického obrazu SM. V minulosti sa pacienti s SM popisovali ako šťastní, euforickí, ale v skutočnosti asi len v 2 % prípadov sa objavuje eufória, platí to najmä pre pacientov s vyšším stupňom fyzického postihnutia a kognitívnym deficitom. Naopak, depresia je až trikrát častejšia oproti bežnej populácii. Môže sa prejaviť v rámci reakcie na rozvoj a priebeh ochorenia, vplyvom sociálneho stresu. Niektoré imunomodulačné preparáty môžu tiež navodiť alebo prehĺbiť už jestvujúcu depresiu, preto je veľmi dôležité poznať pacientov duševný stav a podľa toho aj manažovať liečbu.

 

V minulosti sa ženám s SM tehotenstvo dosť striktne neodporúčalo. Patrí aj tento názor do kategórie mýtov?

V minulosti sa naozaj ženám s SM neodporúčalo mať dieťa. Veľké epidemiologické štúdie však priniesli poznatky, že samotné tehotenstvo má priaznivý vplyv na priebeh ochorenia. Počas neho totiž dochádza v tele budúcej matky k hormonálnym zmenám, ktoré ovplyvňujú imunitný systém v prospech protizápalových reakcií. Opačná situácia však nastáva po pôrode, kedy sa významne zvyšuje riziko návratu pôvodnej aktivity ochorenia. Každá pacientka s SM, ktorá uvažuje o dieťati, by mala spoločne s lekárom svoju graviditu plánovať. Je to dôležité aj vo vzťahu k samotnej imunomodulačnej liečbe, keďže niektoré preparáty majú tzv. teratogénny potenciál, čo znamená, že môžu negatívny ovplyvniť vývin plodu, a preto je v daných prípadoch potrebné liečbu ešte pred plánovaným otehotnením dostatočne včas vysadiť. V popôrodnom období je nevyhnutné pacientku sledovať a včas sa rozhodnúť pre opätovné zahájenie liečby.

 

Ivana Baranovičová