hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

RUBRIKA PORUCHY SLUCHU

 

Rozumieme nepočujúcim

Na Slovensku sa na tisíc živo narodených detí narodí jedno nepočujúce a ďalšie tri majú jedno alebo obojstrannú poruchu sluchu. Na začiatku mnohí rodičia prežívajú ťažké a smutné obdobie. „Pri rozvoji reči a intelektových schopností je obzvlášť dôležité obdobie do troch rokov veku dieťaťa. Preto je dôležité zachytiť poruchu včas,“ hovorí Mgr. Miroslava Zubová zo Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva na Stálicovej ulici v Bratislave v rozhovore pre Bedeker zdravia. Pomôcť môžu aj mobilní špeciálni pedagógovia, ktorí navštevujú rodiny s nepočujúcim dieťaťom v snahe naučiť rodičov rozvíjať schopnosti nepočujúcich detí, aby sa v budúcnosti mohli integrovať medzi počujúcich. Program Mobilný pedagóg už druhý rok pomáha práve detičkám v ranom veku.

Čo robiť, keď sa v rodine narodí nepočujúce dieťa?


Najväčší problém je, že veľa ľudí predpokladá, že nepočujúce dieťa sa narodí nepočujúcim rodičom, a tí už budú vedieť, čo robiť. Opak je však pravdou. Nepočujúce dieťa sa v 80 % narodí počujúcim rodičom. Často sú v situácii, kedy takéto niečo neočakávali, neraz sú bezradní a nevedia, čo robiť. Na Slovensku sa robí novorodenecký skríning sluchu. U nás v poradni sa však často stretávame s deťmi, ktoré síce týmto skríningom prejdú, ale z rôznych dôvodov sa vyšetrenie nezopakuje, a až neskôr sa príde na to, že dieťa má nejakú poruchu sluchu. Nevýhoda či akási zákernosť je v tom, že do jedného roka sa môže rodičom zdať, že dieťa na zvuky normálne reaguje, džavoce, reaguje na tvár rodičov. Predverbálne aktivity počujúcich a nepočujúcich detí sú totiž podobné, a preto sa stáva, že rodičia si poruchu sluchu všimnú až neskôr. V súčasnosti navyše pribúda aj veľmi veľa detí s poruchami komunikácie, kedy sa vývin reči oneskoruje a aj pediater napríklad zhodnotí, že dieťatko je introvert. Môže sa tak stať, že sa odhalenie poruchy posunie do vyššieho veku, keď plasticita mozgu už nie je taká, aby dieťa vo vývine reči napredovalo prirodzeným spôsobom. Preto je dôležité, aby sa na poruchu prišlo čím skôr. Keď poruchu vyšetrenie potvrdí v prvých mesiacoch veku dieťatka, je veľmi dobrá perspektíva pracovať s ním od začiatku a neprerušiť vývin reči. Veľmi dôležitá je prirodzená interakcia medzi dieťaťom a matkou. V našom centre máme často také skúsenosti, akoby od nás mamičky očakávali, obrazne povedané, akúsi kuchársku knihu receptov, návod, ako sa dopracovať k tomu, aby ich dieťatko komunikovalo tak, že nikto nepostrehne, že má poruchu reči. Takto to však  nefunguje, pretože každé dieťa je jedinečné a individuálne. Mamička sa v prvom rade musí naučiť sledovať reakcie dieťatka a potom pokračujeme v učení formou hry. Napríklad si priložíme ústa k nafúknutému balónu, dieťatko balón chytí do rúk a vníma rezonujúce zvuky, reč vníma na báze vibrácie a dotyku. Zapája aj ďalšie zmysly, ktoré sa dajú využiť – hmat, zrak. Dieťatko potrebuje vedieť, že mu okolie rozumie. Veľa problémov vzniká z toho, že dieťatko nedokáže vyjadriť svoje potreby tak, aby mu okolie rozumelo. V súčasnosti sa veľmi veľa mamičiek vracia k posunkovej reči. Aj mamičky zdravých detí využívajú takzvanú znakovú reč. Ak dieťatko nepočuje a nerozumie, čo mu rodičia hovoria, je zbytočne zmätené a nepokojné. Takúto komunikáciu by som ani nenazvala posunkovou, rodičia skôr používajú určité gestá, mimiku. Využiť sa dá takmer všetko, čo komunikáciu medzi dieťatkom a rodičmi sprístupní. Pozor však na to, aby sa detičky v nadmiere podnetov nestratili. Dobré sú pesničky a riekanky spojené s nejakým rytmom, pohybom či vibráciou. Pomáha, keď dieťatko napríklad sedí mame na kolenách, aby sa pohyb a vibrácie prenášali celým telíčkom.

Na čo by rodičia mali dbať, aby dieťatko s poruchou sluchu nezaostávalo v rečovom vývoji?

Skutočnosť je taká, že len veľmi málo detičiek sa rodí s absolútnou stratou sluchu. Preto je dôležité odhaliť problém čo najskôr. Dnes sú k dispozícii veľmi moderné načúvacie prístroje, ktoré dokážu veľmi dobre pomôcť deťom aj s ťažkou stratou sluchu, čo určuje hodnota okolo 70 až 80 decibelov, prípadne rodičia využijú možnosť operácie kochleárneho aparátu. Pokiaľ sa s dieťatkom začne pracovať pod vedením odborníkov dostatočne včas, výsledkom môže byť veľmi pekná a zrozumiteľná reč. Základnou otázkou, s ktorou nás rodičia oslovujú, však stále zostáva, či dieťa s poruchou sluchu bude komunikovať ako jeho rovesníci a či bude môcť navštevovať základnú školu bežného typu.

Pomoc rodinám s nepočujúcimi deťmi už druhý rok ponúka Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis prostredníctvom programu Mobilný pedagóg.


Myšlienka pomôcť takýmto spôsobom rodičom s nepočujúcimi deťmi ma veľmi oslovila, takže som sa spolu s ďalšími kolegami, odborníkmi stala garantkou programu Mobilný pedagóg. Viac o tejto konkrétnej službe a ďalších projektoch sa možno dozvedieť na stránke www.rozumiemenepocujucim.sk. Možnosť poskytovať služby akokoľvek znevýhodneným deťom už od narodenia je zakotvená aj v zákone, a tak všetky centrá špeciálnopedagogického poradenstva môžu terénnu službu rodinám takýchto detí poskytovať. Problém je skôr vo financiách. Väčšina takýchto zariadení funguje pri špeciálnych školách, a len tak tak dokáže pokryť potreby detí z týchto škôl. Takýto spôsob pomoci väčšinou leží na bedrách zainteresovaných ľudí, ktorí pomáhať chcú. Terénna služba zahŕňa v sebe celé spektrum problémov, ktoré vyžadujú riešenie. Predpokladom je napríklad aj to, aby rodičia dieťatka boli vyrovnaní s jeho hendikepom, pretože ak nie sú, nemôžeme ani očakávať nejaký pozitívny progres vo vývine reči nepočujúceho dieťatka. Ak sú rodičia nešťastní, zotrvávajú na určitom bode, z ktorého sa nevedia pohnúť, nedokážu problém spracovať, úlohou mobilného pedagóga je okrem práce s dieťatkom pomôcť aj im. Napríklad tým, že im pomôže nadobudnúť pocit, že po ňom niečo zmysluplné ostalo. Niečo, čoho sa môžu chytiť, na čo v práci s dieťatkom môžu nadviazať. Je to veľmi ťažké, pretože osobnostne sme každý iný. Nie vždy súhra medzi mobilným pedagógom a rodinou funguje na sto percent. Aj keď všetky pedagogičky, ktoré sa prihlásili do projektu starostlivo vyberáme, nielen z odborného, ale aj ľudského hľadiska a sú navyše osobne zaangažované v probléme nepočujúcich detí. Pred spustením programu absolvovali špeciálny výcvik ako pracovať s nepočujúcimi deťmi, zatiaľ totiž metodiky pre raný vek, teda od narodenia do troch rokov v našej krajine absentujú. Ako som spomínala, je dôležité využiť čas do pridelenia načúvacieho aparátu alebo kochleárneho aparátu zmysluplnou prácou pod vedení odborníkov tak, aby sa reč mohla vyvíjať čo možno najprirodzenejším spôsobom.

Čo je úlohou špeciálnych mobilných pedagógov navštevujúcich rodiny s nepočujúcimi deťmi?


Špeciálne mobilné pedagogičky sa predovšetkým snažia naučiť detičky chápať, čo je zmyslom komunikácie, na čo nám je reč. Nie vždy vedia deti dostatočne dobre a dlho udržať pozornosť, takže snahou je naučiť ich aj toto. Zdá sa, že takzvaných hyperaktívnych detí s poruchou pozornosti je čoraz viac. Neraz však ide iba o nevhodne zvolenú činnosť, ktorá dieťa to buď nezaujíma alebo sa hnevá, lebo okolie nerozumie jeho reakcii. Úlohou mobilných pedagógov je potom naučiť rodičov „znížiť sa“ na úroveň dieťatka, sadnúť si tak, aby mali tvár približne v rovnakej úrovni. Učíme rodičov hrať sa s vlastným dieťaťom a pozorovať jeho reakcie, ktoré následne môžeme využiť pre cielené učenie. Úlohou tejto starostlivosti je naučiť rodičov nachádzať cesty, ako pomôcť ich ratolesti zvládať komunikáciu. Práca s nepočujúcim dieťatkom je práca na celý život. Rečový vývin takýchto detičiek je nielenže oneskorený, ale má aj svoje limity a úskalia, ktoré nedovoľujú naplno rozvinúť potenciál dieťatka napríklad pri vnímaní abstraktných pojmov. Nemyslím tým teraz vzdelávanie, lebo takéto deti vzdelávanie plne zvládajú a za predpokladu, že sa optimálne kognitívne vyvíjajú, aj vysokoškolské.

Ste zriaďovateľkou a riaditeľkou Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva na Stálicovej ulici v Bratislave a venujete sa aj nepočujúcim deťom. Poviete nám viac?

Časťou našej práce je aj rané poradenstvo. Máme licenciu Ministerstva školstva, od roku 2006 sme zaradení v sieti škôl a zariadení. Poskytujeme služby deťom a rodinám s deťmi so zdravotným znevýhodnením alebo ohrozením, teda pre všetky druhy znevýhodnení, vrátane detí s oneskoreným vývinom reči, či s narušenou stavbou reči, čo neskôr vedie k problémom vo vzdelávaní, známym ako poruchy učenia. Venujeme sa aj deťom s kombinovaným postihnutím, Downovým syndómom či deťom zaradeným do autistického spektra. Poskytujeme nielen diagnostiku – vyšetrenie detí, ale tiež množstvo stimulačných – rozvojových  programov, ktoré v čo možno najvyššej miere prispievajú k minimalizovaniu negatívnych následkov v najbližšom i širšom sociálnom prostredí týchto detí, k celkovej rehabilitácii ich postihnutia tak, aby výsledkom bol harmonický rozvoj  a rozvíjanie čo najširších kompetencií.

Možno to chce zmenu myslenia a dlhší čas na pochopenie a stotožnenie s tým, že dieťa so špeciálnymi potrebami patrí medzi „zdravé“ deti. Tí, ktorí sa napríklad už v materskej škole stretli s rovesníkom s určitým zdravotným znevýhodnením si navždy zapamätali, že takýto človek existuje a potrebuje našu pomoc či ohľaduplnosť. To, že ich to ľudsky obohatí, snáď – dúfam – už nie je potrebné zdôrazňovať.



Zhovárala sa Iva Baranovičová