hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

Rubrika OSOBNOSŤ

 

DRPrimár akútnych prípadov

Profesor MUDr. Vasiľ Hricák, CSc, FESC, primár Oddelenia akútnej kardiológie – koronárnej starostlivosti NÚSCCH, a. s., Bratislava, sám o sebe s pokorou priznáva, že za úspechom, ktorý na poli medicíny dosiahol je tvrdá práca a neraz aj utrpenie. Keď sa pred viac ako tridsiatimi rokmi začal venovať medicíne a neskôr „interne“, nemohol tušiť, že diagnózy, o ktorých písal vo svojich monografiách a vedeckých prácach, si „odskúša“ aj na vlastnej koži, lepšie povedané, na vlastnom srdci.

 

Ako vaša cesta medicínou začala? Čo vás k medicíne priviedlo, prečo ste sa ju rozhodli študovať?

Nemôžem povedať, že som k medicíne smeroval hneď. Dosť som sa od mladosti venoval kynológii, konkrétne foxteriérom, pomáhal som na svet šteniatkam pri komplikovaných pôrodoch, rozmýšľal som teda, že pôjdem študovať veterinu. Už na základnej škole ma zaujímala chémia, zúčastňoval som sa chemických olympiád, ale aj biológia a mikrobiológia. Mojím vzorom a najobľúbenejším vedcom bol a ostáva Louis Pasteur. V tom čase ma okrem iného veľmi uchvátila kniha Paula de Kruifa „Bojovníci so smrťou“, kde opísal nielen boj s infekčnými ochoreniami, ale napríklad aj príbeh objavenia liekov na chudokrvnosť či cukrovku. Neskôr som čítal nádhernú knihu nemeckého chirurga Hansa Killiana „Za nami je len Boh“. Myšlienky z nej si často v tichosti pripomínam aj v bežnom dennom živote. Všetky tieto faktory zohrali  úlohu v mojej ďalšej profesionálnej orientácii, ale až neskôr, pred definitívnym rozhodnutím, som si uvedomil, ako veľmi ma priťahujú hodnoty úzko súvisiace s medicínou. Myslím tým obetu, lásku, zodpovednosť a vytrvalosť. Tie, podľa mňa, stále platia a s medicínou majú úzky vzťah. Aj keď som váhal medzi prírodnými vedami a medicínou, predsa len zvíťazilo to, že práve v medicíne sa organické či hmotné spája s duchovným. Moje štúdium bolo dosť dramatické, aj s vylúčením zo školy. V časoch normalizácie to nebolo z istých dôvodov až také nezvyčajné, nakoniec ma však vzali späť. Prijali ma na stomatológiu a neskôr som sa opäť vrátil k všeobecnému lekárstvu. Hoci pochádzam z učiteľskej a divadelníckej rodiny, v širšom príbuzenstve som mal viacerých lekárov. Moja krstná mama študovala medicínu a žiaľ, v mladom veku, v piatom ročníku štúdia, tragicky zomrela. Lekárkou bola aj moja teta – internistka a diabetologička. Aj cez ňu som nadobudol istý vzťah k internej medicíne. Neskôr, keď som už pracoval ako lekár, som pochopil, že medicína nie je len veda, výskum, liečebné postupy, ale je to aj filozofia a umenie a tiež osobná skúsenosť. Do mojich prednášok tieto súvislosti veľmi často a rád zapájam, pretože medzi medicínou a filozofiou jednoznačná súvislosť je.

Dozrelo rozhodnutie venovať sa internej medicíne, vlastne najširšej medicínskej špecializácii, ešte počas štúdií, alebo vás ovplyvnil starší kolega či iná medicínska osobnosť?

Na začiatku som inklinoval k pôrodníctvu, veľmi ma tento odbor fascinoval – komplexne od koncepcie až po šestonedelie. Bolo to aj vďaka tomu, čo som od detstva preskákal so psíkmi, či u starej mamy na dedine s ďalšími zvieratami a samozrejme potom počas štúdia medicíny: prednášky, stáže, pôrody, prax v rámci pôrodníctva. Dokonca, po skončení medicíny som sa pôrodníctvu chcel venovať a keď som si hľadal zamestnanie, s týmto cieľom som aj posielal žiadosti do nemocníc. Bolo ich dosť, lebo ma v tom čase na nijaké miesto nechceli prijať. Štartovaciu dráhu som ako skončený absolvent LF UK nemal ľahkú. K internej medicíne som dospel až neskôr. V rámci „interny“ sa dalo špecializovať a napríklad  nefrológia a neurológia ma tiež priťahovali. Ku kardiológii ma tak nejako nasmeroval sám život, respektíve rozhovor s jedným skvelým kardiochirurgom, ktorý mi v tom období rozprával o hemodynamike.  Zjednodušene povedané, ide o vzťahy tlakov, prietokov a rezistencií v srdci a v celom organizme, a ako som neskôr aj sám pochopil v rámci práce v hemodynamickom a katetrizačnom laboratóriu, je to najlepší odrazový mostík k pochopeniu kardiológie. Venovať sa kardiológii nebolo náhle rozhodnutie, a len postupne dozrievalo.

Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia ste strávili nejaký čas ako stážista na univerzitných centrách Pitié-Salpetriere a Lariboisiere v Paríži. Pre mladého lekára to asi bola zaujímavá a nezabudnuteľná  skúsenosť.

Koncom 80. rokov minulého storočia sa mi podarilo získať štipendium francúzskej vlády na základe riadneho pohovoru, ústnej aj písomnej skúšky na Francúzskom veľvyslanectve v Prahe. Hoci sa v tom čase ľady už lámali, napriek rôznym prekážkam som sa predsa len v 89. roku dostal na môj prvý dlhodobý pobyt do univerzitnej nemocnice Pitié-Salpetriere v Paríži, čo je dnes jeden z najväčších nemocnično-univerzitných komplexov v Európe. Prednedávnom si na mňa spomenuli v súvislosti s významným jubileom. Uplynulo totiž 400 rokov od založenia tejto najstaršej parížskej nemocnice. Počas osobnej návštevy som dostal peknú knihu o histórii nemocnice aj univerzity s písomným venovaním: bývalému spolupracovníkovi. Mojím vtedajším kolegom bol aj mladý kardiológ, dnes slávny profesor kardiológie Gilles Montalescot, ktorému som jeho skvelú a hodnotnú kariéru vtedy predpovedal, a ktorého, myslím si, pozná každý kardiológ na Slovensku a samozrejme nielen na Slovensku. Sedemmesačný pobyt bol pre mňa veľkým prínosom, zo štipendia som pokryl všetky náklady, ale nebolo to jednoduché, lebo na Slovensku som nechal manželku, tiež lekárku – detskú neurologičku s dvomi malými deťmi. Počas pobytu, (za ktorý som dostal veľmi dobré písomné hodnotenie), som urobil prvú angioplastiku na koronárnych cievach, venoval som sa katetrizáciám srdca, hemodynamike – katetrizačným vyšetreniam srdcových chlopní, vyšetreniam pred transplantáciou srdca, pľúc, koronárnym angioplastikám, valvuloplastikám, ale aj celkovému perioperačnému obdobiu v kardiochirurgii. Z toho neskôr vyplynula  výskumná úloha, ktorou som sa zaoberal počas druhého pobytu v Paríži v 91. roku v univerzitnej nemocnici Lariboisiere, kde sa nachádzalo výskumné pracovisko INSERMU. Možnosť pracovať vo Francúzsku bola pre mňa užitočná z viacerých stránok, nielen z medicínskej, ale aj duchovnej a spoločenskej. Veľa z toho, čo som sa naučil, som mohol použiť pri každodennej medicínskej rutine a tiež pri práci na mojich monografiách. Počas druhého pobytu, čo bola vlastne vedecká stáž získaná výberovým konaním, môjmu miestu sa po anglicky hovorí „visiting scientist“ teda hosťujúci vedec, som pôsobil v Institut National de la Santé et de la Recherche Medicale (INSERM), čo je vlastne niečo ako obdoba našej akadémie vied. Získať takéto miesto podmieňovalo vypracovanie vedeckého projektu. Ten zahŕňal časť problematiky ochrany darcovských sŕdc. Predstavme si, že srdce darcu, uložené  v nejakom ochrannom roztoku, sa zvyčajne musí transportovať na pomerne veľké vzdialenosti. Podarilo sa mi vytestovať niektoré látky, ktoré umožnili predĺženie konzervácie srdca a projekt som v Paríži nielen zrealizoval, ale aj obhájil. Táto vedecká práca bola pre mňa veľmi dobrou školou. Ako vedec, teda v normálnom zamestnaneckom pomere, som v INSERME pôsobil tri mesiace. Neskôr som sa sporadicky vracal na rôzne kratšie pobyty, najmä na klinické pracoviská alebo na odborné podujatia ako prednášateľ a moderátor. Vtedy aj dnes by som podobnú skúsenosť odporúčal každému mladému človeku. Aj vo vtedajšom Československu bolo v medicíne veľa dobrých vecí, ale nové inšpirácie sú vždy prínosné.  
Práca primára na oddelení, kam prichádzajú samí „ťažkí“ pacienti, to nie sú len hodiny strávené klinickou prácou, štúdiom a bádaním, ale aj vzťahy s kolegami a pacientmi, nočné služby, vypäté situácie.
Na našom oddelení je to naozaj niekedy ako na hojdačke, chvíľu je ticho a potom treba naraz riešiť viacero akútnych prípadov. Primár by mal mať samozrejme odborný kredit a byť prirodzenou autoritou. Mal by byť niečo ako prvý medzi rovnými. Moja úloha spočíva tiež v pomoci skupine stimulovať určitý rozvoj a vyťažiť z každého jej člena to najlepšie v zmysle jeho prínosu jednak pre oddelenie, a aj pre danú problematiku. Nie všetci sme rovnakí a každý má nejaké vlohy a danosti, ktoré ako primár mám ambíciu skĺbiť. Podľa mňa sú vzťahy na oddelení veľmi dôležité a napokon aj v celom zdravotníctve. A rovnako dôležité je, aby sme mali na našu prácu akýsi pravý a trvalý pokoj. Lebo ak ho nemáte, nedotiahnete ani odbornú stránku do takej úrovne, ako by ste pri liečbe svojich pacientov chceli. Spomínaný pokoj sa asi nedá dosiahnuť bez vždy a všade presadzovanej spravodlivosti a myslím si aj pravdovravnosti. Potom sú tu ešte vzťahy lekár a pacient. Napokon, aj lekár je len človek, má vedomosti, ale môže sa zmýliť... Medicína nie je len podanie injekcie či vykonanie zákroku, to všetko sa dá naučiť a natrénovať, a to je samozrejme správne a dôležité. No je to aj istá filozofia a umenie, už od čias Hippokrata. Najdôležitejšie, čo mi potvrdila aj moja klinická prax, je, aby sa v každom individuálnom prípade urobila jeho správna analýza, potom syntéza a nakoniec rozhodnutie. Ostatné veci, a to bez dehonestácie, sa dajú nacvičiť. Každý deň ďakujem Bohu za to, že som ako lekár, primár a univerzitný profesor dokázal vo svojej viac ako tridsaťročnej praxi v akútnej medicíne, raz lepšie a niekedy aj menej lepšie, spolu s „mojím“ kolektívom, zvládať liečebné a diagnostické problémy svojich pacientov, ako aj organizačné a administratívné záležitosti.

Čo je okrem akútnej a invazívnej kardiológie v ďalšom slede vašich klinických záujmov?

Môjmu srdcu veľmi blízka bola a z časti aj ostáva problematika perioperačného obdobia v kardiochirurgii. Venoval som jej svoju prvú monografiu „Perioperačná kardiologická starostlivosť v kardiochirurgii“ (SAP, 1996), ktorú napríklad aj kritiky v Čechách pozitívne hodnotili ako manuál perioperačnej starostlivosti. Perioperatíva, lepšie povedané perioperačné obdobie, je obdobie od prípravy pacienta na operáciu, samotná operácia a obdobie po operácii v kardiochirurgii. Je to skutočne nádherná a súčasne zložitá problematika, na ktorú, dovolím si povedať, vedomostne nestačí klasická kardiológia a treba mať na ňu určitú nadstavbu. V 80. rokoch, keď som sa tejto problematike začal venovať, neskôr bola témou mojej dizertačnej a tiež habilitačnej práce, bolo potrebné veľa vecí zaviesť, vypracovať, vylepšovať. Aj pokiaľ ide o spoluprácu kardiológov, kardiochirurgov a anestéziológov. Vtedy som, samozrejme, nemohol tušiť, že o nejakých tridsať rokov si to sám na sebe vyskúšam, navyše s raritnou diagnózou. A tomu, čomu som sa 15 rokov venoval ako lekár, budem musieť čeliť aj ako pacient. Spomínal som už akútne koronárne syndrómy. V ich liečbe zohráva dôležitú úlohu antitrombotická, konkrétne antiagregačná liečba proti krvným doštičkám – trombocytom. Bez aktivovaného trombocytu by v tepne, je jedno, či v srdci, v mozgu alebo končatine, nevznikla krvná zrazenina – trombus, ktorý by ju uzavrel. Trombocyt sa podieľa nielen na spomínanom uzávere, ale aj na celom vývoji aterosklerózy, teda na aterogenéze. Problematika protidoštičkovej liečby je naozaj fascinujúca, no s príchodom nových a čoraz silnejších a účinnejších liekov sa neraz pohybujeme na veľmi tenkom ľade. Nové lieky zabraňujú opätovnému upchatiu cievy, ale môžu mať zasa vedľajší účinok v podobe závažného až život ohrozujúceho krvácania. Ďalšou mojou, „srdcovkou“ je endokarditída – infekčný zápal chlopní s dopadom a komplikáciami pre celý organizmus. Spôsobuje ho živý mikroorganizmus, ktorý sídli priamo v nás alebo navôkol nás, a ktorý nám v istej chvíli môže spôsobiť infekciu. Moju druhú monografiu s názvom „Infekčná endokarditída“ (SAP 2001) som venoval všetkým lekárom a zdravotníkom, ktorí bojujú s týmto zákerným ochorením. Získala cenu Slovenskej kardiologickej spoločnosti a zaujímavosťou je, že aj ja sám patrím do vysokého rizika pre vznik tohto zákerného ochorenia. Napriek moderným spôsobom liečby ostáva endokarditída strašiakom pre kardiológa i kardiochirurga najmä preto, že sa nedarí znížiť závažné komplikácie tohto ochorenia ani úmrtnosť tak, ako by sme chceli.

Keď sa povie akútny infarkt myokardu, väčšina ľudí spozornie. Čo by ste odporučili pacientom, aby urobili ešte pred tým, ako príde k takémuto prípadu sanitka?

Vďaka médiám, lekárom aj prednáškam pre verejnosť sa potvrdzuje, že edukácia má svoj zmysel a treba ju stále dokola občerstvovať. Ak niekto alebo niekto z blízkych, pocíti naozaj prudkú, neznesiteľne silnú bolesť na hrudníku, bolesť môže byť tlaková alebo pálivá, môže sa šíriť do ľavej, čo je častejšie, ale aj do pravej ruky, ale tiež do krku či chrbta, pacient môže mať pocit na vracanie, je spotený, bledý, najdôležitejšie je nestrácať čas a neodkladať privolanie lekárskej pomoci. Aj vo svojich prednáškach opakovane zdôrazňujem, že liečba infarktu je súboj s časom. Inak sa lieči, respektíve iný dopad na zdravie pacienta má, ak dorazí do nemocnice včas a infarkt ešte nie je taký devastujúci. Veľa rizikových pacientov napríklad pravidelne užíva kyselinu acetylsalicylovú. Ak je pacient poučený o príznakoch infarktu a predpokladá, že sa  infarkt rozvíja, nič nepokazí, ak užije ešte jednu dávku, napríklad 200 až 400 mg, čo práve už spomínaným krvným doštičkám „obmedzí“ možnosť zhlukovať sa a vytvárať trombus. Samozrejme, pacienta treba ponechať v pokoji, vyvetrať, odmerať mu tlak, alebo mu, ak užíva, podať liek na zníženie nameraného zvýšeného alebo vysokého krvného tlaku. Pacient však môže mať aj priveľmi nízky pulz, vtedy by mal začať kašľať, čo mu môže pomôcť opäť zvýšiť rytmus srdca. Naozaj, najväčšie straty v liečbe sú straty časové, a to veľmi často zo strany chorého.

Čo považujete v súčasnej kardiológii posledných rokov za najväčší pokrok či úspech?

Ak by sme sa len v súvislosti s kardiológiou obzreli dozadu o desať či dvadsať rokov, skutočne prevratnou je už spomínaná antirombotická liečba. Jednak antikoagulačná a jednak protidoštičková. Aj svojim študentom zvyknem pri prednáškach opakovať, že bez správnej antitrombotickej liečby pri akútnych koronárnych syndrómoch sú rovnako konzervatívny postup, ako aj intervenčná chirurgická liečba skôr či neskôr odsúdené k neúspechu. Úspechom posledných rokov v kardiológii sú takisto nové prevratné zobrazovacie metódy, trojrozmerná echokardiografia, magnetická rezonancia srdca a samozrejme aj nové trendy v počítačovej tomografii. Nemôžem nespomenúť, že posun vpred zaznamenala aj intervenčná kardiológia, konkrétne implantácie chlopní katetrizačnou technikou bez rozrezania hrudníka. Zhodou okolností tieto postupy zaviedli Francúzi a celý svet ich od nich prebral.

Dokáže vás v medicíne ešte niečo prekvapiť?

Medicína je ženského rodu, takže má čím prekvapovať (smiech). V medicíne je to tak, že čím viac času jej venujete, tým viac sa dostávate do, povedal by som, pozitívnej závislosti. Čím viac sa jej venujete, tým viac sa do nej ponárate a tým viac vás pohlcuje. Medicína, ako som hovoril, nie je len medicína dôkazov, klinických skúšaní, tam ma dokáže prekvapiť veľmi veľa. V medicínskom výskume sa stále niečo deje, je to naozaj „materiál“ na nedoštudovanie. Súčasne privádza k rôznym filozofickým  úvahám. Pri pohľade na ťažkého pacienta po infarkte si uvedomujem, že za múrmi špitála je iný život, alebo ak chcete, tam sa život chápe ináč ako vonku. Pokiaľ ide o ponor do štúdia a získavanie vedomostí, v medicíne toho nikdy nie je dosť. Všetci lekári chcú byť vzdelaní, aspoň dúfam, ale bez práce a úsilia to nejde. Zvyknem hovoriť jedno ukrajinské príslovie, na ktoré ma už dávnejšie upozornila moja dcéra Monika, že Boh predáva múdrosť, alebo v tomto kontexte úspech, za prácu a utrpenie, inak to nejde. Na tomto mieste by som rád pridal jednu peknú myšlienku: chromý na správnej ceste predbieha zdravého – presvedčil som sa o tom viackrát v živote.

Pedagogicky pôsobíte na LF UK, vediete doktorandov, participovali ste aj na viacerých medzinárodných štúdiách. Výsledkom vašej vedeckej a publikačnej činnosti sú mnohé citácie a tiež heslá s vaším menom v slovenských a zahraničných encyklopédiách.

Som členom Vedeckej rady LF UK, podieľam sa na výučbe, prednášam, intermitentne som členom kandidátskych, habilitačných a inauguračných komisií a redakčných rád viacerých odborných časopisov. Mimoriadne si vážim, keď ma študenti naozaj aktívne vnímajú, keď ich dokážem zaujať, ale aj to, že sú viac odvážni či kritickí v porovnaní s minulosťou. Rád učím a rád prednášam, ale možno nemám na to toľko času, koľko by som chcel. Svoj čas si musím rozdeliť medzi klinickú prácu a vedeckú a publikačnú činnosť. Totiž od toho, ako sú odborné vedecké publikácie a monografie citované vo svetovej literatúre, sa v istom zmysle odvíja aj kvalita pracoviska. Za tých vyše tridsať rokov, čo v medicíne pôsobím, sa citácií z mojich prác i zo spoločných prác s kolegami a tiež z mojich monografií a spoluautorstva v rámci viacerých kníh nahromadilo už pomerne dosť. Je pre mňa vyznamenaním, ak mi kardiológ alebo iný lekár svetového mena niekde na kongrese povie, že pozná „moje“ práce.
Predpokladom získania profesúry je splnenie istých kritérií, napríklad aj vedenie doktorandov, citácie, písanie vedeckých monografií. A pokiaľ ide o encyklopédie, cťou pre mňa tiež je, že ma oslovil tím zostavujúci „Encyklopédiu Beliana“, kde mám heslo so svojím menom. So všetkou skromnosťou (všetko doteraz bolo na výzvu druhej strany) môžem konštatovať, že heslo s mojím menom je aj v americkom „Medical collection“, ktoré má tradíciu od roku 1898. Pre úplnosť spomeniem aj „Who is Who“ a v Amerike je momentálne v tlači jedna biografia osobností – názov nateraz neprezradím s mojím vyžiadaným profesionálnym životopisom.

Minulý rok ste na stredoeurópskom kongrese Urgentnej medicíny a medicíny katastrof s medzinárodnou účasťou získali cenu za najlepšiu prednášku. V čom bola výnimočná?

Toto ocenenie si veľmi vážim, lebo prednáška bola určená našim kolegom, s ktorými vlastne dlhé roky spolupracujem, kolegom z urgentnej medicíny. Práve oni sú v prednemocničnej fáze rozhodujúci. V tej krutej hre s časom, o ktorej sme hovorili v súvislosti s infarktami, počas prevozu pacienta do nemocnice v sanitke by už mali začať pacienta liečiť a rozhodnúť kam ho nasmerovať. V spolupráci s profesorom  Goldsteinom, prezidentom urgentnej medicíny vo Francúzsku, sme v nedávnej minulosti pripravili blok prednášok, kde sme poukázali na to, aká má byť spolupráca kolegov urgentnej medicíny a kardiológie. Z našej spoločnej aktivity urgentistov a kardiológov vznikli aj spoločné odporúčania pre prednemocničnú fázu liečby pacientov s infarktom myokardu. Na spomínanej prednáške som pracoval rok, popri inej práci samozrejme, a mala názov „Ovládanie“ trombocytov: výzva v manažmente akútnych koronárnych syndrómov.

Máte čas na voľný čas?

Samozrejme, času je málo a už teraz sa teším, že všetko, na čo čas nemám, budem dobiehať v dôchodku. Určite sa vrátim ku kynológii. Kedysi som mal chovnú stanicu foxteriérov a som aj rozhodcom na posudzovanie tohto plemena. Z môjho chovu mám tiež slovenského šampióna. Veľmi rád mám vážnu hudbu a operu, a aj prírodu. No a srdcovkou je práve kynológia. Moja manželka, viete o dvoch lekároch v rodine sa hovorí, že je to malígna kombinácia, mi moju prácu aj koníčky láskavo a hrdinsky toleruje. Lekárka, pokiaľ má rodinu a deti, v napredovaní v svojej kariére vždy ťahá za kratší koniec. Bez nej by som mnohé veci nedosiahol a keď ma inaugurovali za profesora, verejne som ju za to ocenil. Je pre mňa anjelom na zemi.

Za rozhovor ďakuje Iva Baranovičová