hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

 

RUBRIKA

Stigmatizácia a diskriminácia pacientov s HIV naďalej pretrvávajú

 

Rady HIV pozitívnych ľudí sa na Slovensku za posledné roky rozšírili. V minulom roku pribudlo 86 nových prípadov, pričom v porovnaní s obdobiami do roku 2012, keď sa ročne diagnostikovalo okolo 40 nových prípadov, je to dvojnásobok. Štatistiky hovoria, že na Slovensku aktuálne žije 811 HIV pozitívnych pacientov a zdá sa, že nie sú presné. Najvypuklejším problémom HIV pozitívnych v súčasnosti nie je ich liečba, ale stigmatizácia a diskriminácia zo strany väčšinovej spoločnosti.

 

Vďaka modernej liečbe sa z kategórie smrteľne chorých podarilo HIV pozitívnych pacientov a chorých na AIDS presunúť do kategórie chronicky chorých. Otázkou zostáva, kedy sa konzervatívna spoločnosť, vrátane zdravotníkov, prestane obávať niekedy až absurdných mýtov súvisiacich s možnosťami infikovania vírusom HIV a nebude k takýmto ľuďom pristupovať s predsudkami, stigmatizovať ich a diskriminovať. Napríklad v zamestnaní. V otázke šírenia HIV, rovnako ako aj diskriminácie, svoje zohráva informovanosť a prevencia. Viac nám v rozhovore povedal Miloš Štefančík, predseda občianskeho združenia Dom svetla Slovensko, ktoré sa snaží prispieť k odstráneniu stigmatizácie ľudí s HIV v spoločnosti.

 

Ako je to v skutočnosti s prevenciou HIV/AIDS na Slovensku? Nie sme priveľmi konzervatívni aj na to, aby sme o tejto téme vôbec otvorene hovorili?

Na Slovensku je táto problematika oveľa tvrdším orieškom ako napríklad v susedných Čechách. V porovnaní so zvyškom Európy máme síce menej HIV pozitívnych ľudí a chorých na AIDS, ale pacienti sa bežne stretávajú s predsudkami, čo je pre nich oveľa väčší problém ako samotná liečba. A pokiaľ ide o prevenciu, donedávna sa v regionálnych úradoch verejného zdravotníctva v mestách ako Bratislava, Banská Bystrica, Martin a Košice mohli dať ľudia, ktorí mali podozrenie alebo sa rizikovo správali, anonymne otestovať. Žiaľ, zdá sa, že pre nedostatok financií to už nie je možné všade. Na webových stránkach našej organizácie domsvetlaslovensko.sk sa možno dozvedieť, kde sa aktuálne na HIV testovať dá. Ak sa infekcia HIV potvrdí, potom pacient už prestáva byť anonymný, a odošlú ho do príslušného centra pre liečbu HIV a AIDS. Aktuálne sú centrá na klinikách infektológie a cestovnej medicíny  v Bratislave, Banskej Bystrici, Martine, Košiciach a nové pribudlo v Nitre.

 

V našej spoločnosti je zakorenený strach z vírusu HIV, spôsobený neinformovanosťou a mylnými predstavami o prenose infekcie. Mnohí si myslia, že sa ich ochorenie netýka.

Je to tak. Niekedy nás skutočne zarážajú predstavy niektorých ľudí o tom, ako sa človek HIV infekciou môže nakaziť a potvrdil nám to aj prieskum zamestnávateľov a zamestnancov. Vyplynulo z neho, že až 20 % má obavy, že by sa mohli infikovať prostredníctvom pracovných nástrojov. Snahou Domu svetla Slovensko, odkedy sme na Slovensku v roku 2012 začali pôsobiť, je okrem destigmatizácie HIV pacientov informovať verejnosť. Dom svetla prebral skúsenosti Českej spoločnosti AIDS pomoc, ktorá pracuje v Čechách už od roku 1989. Predsedom som od minulého roka. Napriek tomu, že som Slovák žijúci v Prahe. Z domácich sa totiž nikto k tejto téme nechcel vyjadrovať, nechcel, aby ho s HIV vôbec spájali. A pokiaľ ide o skreslené informácie, týkajú sa napríklad aj toho, kto tvorí najväčšiu časť HIV pozitívnych ľudí. Štatistiky uvádzajú napríklad podiel homosexuálov, ktorí tvoria okolo 60 % ľudí s HIV. Pritom tento problém sa netýka iba homosexuálov, ale dostal už aj svoje pomenovanie. Rizikovou skupinou je najmä skupina „MSM". Táto skratka označuje mužov, ktorí majú sex s mužmi, a sú v nej zahrnutí homosexuáli, bisexuáli, rovnako ako aj tí muži, ktorí sex s mužom vyskúšali možno len raz a infikovali sa.

 

Prečo sa počty nových prípadov HIV pozitívnych za posledné roky zvýšili?

Prispelo k tomu aj to, že HIV a AIDS už nepatria do kategórie smrteľných chorôb. A tu sa potom núka vysvetlenie, že sa ľudia prestali zodpovedne správať alebo si nie celkom uvedomujú, aké riziko nezodpovedným správaním podstupujú. Zrejme sa spoliehajú na to, že moderná liečba môže ochorenie udržať v takých medziach, že HIV pozitívny pacient už nie je ani rizikom pre svoje okolie a na AIDS už neochorie. Je to skutočne tak, no neznamená to, že riziko možno ignorovať. A platí to aj napriek tomu, že pri dobrej odpovedi na liečbu sa nákaza dá dokonca potlačiť až tak, že sa prítomnosť vírusu v krvi takmer rovná nule, a teda človek ani neochorie a jeho imunita ostáva zachovaná. K nárastu počtu pacientov podľa mňa prispel aj fakt, že dnešní štyridsiatnici, ktorí si ešte pamätajú masívne kampane o AIDS z 80. rokov minulého storočia, mali skutočne dobré informácie o tejto problematike, no mladí ľudia do tridsať rokov nemajú takmer žiadne. Často nevedia, aký je rozdiel medzi HIV a AIDS, ako sa naozaj infekcia prenáša, a týka sa to dokonca aj študentov medicíny a zdravotníkov. A pritom táto veková kategória je najzraniteľnejšia a často sa veľmi rizikovo správa.

 

S akými problémami sa na vás najčastejšie obracajú ľudia s HIV?

Najmä s diskrimináciou v zdravotníctve. Podľa platných zákonov musíte informáciu o tom, že máte HIV, oznámiť svojmu lekárovi. Takýchto pacientov potom odmietajú ošetriť napríklad stomatológovia, ale problém majú aj HIV pozitívne ženy na gynekológii. Opäť v tejto súvislosti treba pripomenúť, že liečba môže byť až taká účinná, že pacient nemá alebo sa mu v krvi takmer nedá identifikovať tzv. vírusová nálož. Tento pojem hovorí o tom, koľko kópií vírusu má v jednom mililitri krvi HIV pozitívny človek. V Nemecku pacientov s veľmi nízkou vírusovou náložou za infekčných nepovažujú, u nás áno. Pomoc však ponúkame aj v oblasti sociálnych či právnych služieb. V súčasnosti na Slovensku neprebieha žiadne právne konanie, pokiaľ ide napríklad o diskrimináciu v zamestnaní. V Česku viem o jednom aktuálnom prípade, v Poľsku ich je viac. O tom, ako stigmatizácia zasiahla samotných ľudí s HIV, svedčí aj fakt, že väčšinou sa na nás obracajú prostredníctvom četu či e-mailami. Je málo takých, ktorí by sa chceli poradiť telefonicky a osobne nikto. Väčšinou ide o mladšiu generáciu, okolo veku tridsať rokov.

 

90-90-90

Na Slovensku, podobne ako v iných európskych krajinách, funguje Národný program boja proti AIDS, ktorý vychádza z pokynov Organizácie spojených národov pre AIDS (UNAIDS). Podľa nich by sme do roku 2020 mali dodržiavať tzv. podiel 90-90-90. Prvá deväťdesiatka znamená, že 90 % HIV pozitívnych by malo o svojej pozitivite vedieť. Na Slovensku je to však fiktívne číslo, pretože vieme, že HIV pozitívni Slováci, a je ich dokonca 120, žijú napríklad aj v Česku. Druhá deväťdesiatka vyjadruje, že 90 % HIV pozitívnych sa lieči, a tretia, že 90 % HIV pozitívnych sa dostane na úroveň takmer nulovej vírusovej nálože, to znamená neochorejú na AIDS, a nie sú ani rizikoví pre svoje okolie. Keďže však nemáme úplne presné štatistiky, pretože veľa ľudí pracuje v zahraničí (kde spadajú do kolónky cudzinci, národnosti sa neuvádzajú), alebo sa dajú aj z dôvodov diskriminácie otestovať v susedných krajinách, v Česku či Rakúsku, len veľmi ťažko sa nám stanovené kritériá podarí dosiahnuť.

 

Ivana Baranovičová

 

Príbeh, ktorý napísal vírus HIV

Je to ako začarovaný kruh. Na jednej strane pacientov s HIV a chorých na AIDS spoločnosť „nálepkuje" spôsobom, podľa ktorého si za svoje ochorenie môžu sami - svojím rizikovým správaním (čo však neplatí absolútne). Naďalej sa stávajú prípady, keď sa človek infikoval pri transfúzii krvi. Navyše, takýto postoj spoločnosti prispieva k nepríjemným pocitom samotných HIV pozitívnych, ktorí sami seba považujú za vyčlenených zo spoločnosti. Veľa z nich  o svojom ochorení povie len skutočne najbližším priateľom, ale nepovedia nič rodičom či v zamestnaní. Môže sa totiž stať, že keď povedia, dopadnú ako Pavel, ktorý radšej po skúsenostiach s diskrimináciou za svoju chorobu odišiel za prácou do Nemecka.

 

„Vyhadzov" z práce

Pavel pracoval v IT firme od jej založenia. Pomáhal ju v jej začiatkoch rozvíjať. „Boli sme veľmi dobrý tím, mali sme priateľské vzťahy, a trávili sme všetci, aj spolu so šéfom, spoločne aj voľný čas. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď som šéfovi priniesol péenku s pečiatkou centra na testovanie a liečbu AIDS. Od kolegu som sa neskôr dozvedel, že šéf rozposlal e-mailom všetkým zamestnancom firmy moju fotografiu aj s mojimi osobnými údajmi s tým, že mám AIDS. K e-mailu pripojil mapu nášho pracoviska s detailným popisom toho, kde som sa pohyboval, na aké toalety som chodil. A všetkých tých, ktorí so mnou prišli do akéhokoľvek kontaktu, upozornil, že by sa mali dať testovať. Keď som sa to dozvedel, veľmi som sa rozčúlil a zašiel som na políciu." Na polícii však mali rovnaký názor ako Pavlov zamestnávateľ. Napriek tomu, že sa im snažil vysvetliť, že sa žiaden zamestnanec od neho nakaziť nemohol, nepochodil. Prípad napokon odložili. „Veľa ľudí, mojich známych, mi hovorí, že si za to môžem sám," pokračuje v rozprávaní Pavel. „Ja to tak nevnímam. Vždy, keď som mal novú sexuálnu partnerku, som používal kondóm. Ale stalo sa, že som nepoužil. Ak by si všetci siahli do svedomia, museli by priznať, že sa správajú rovnako. Poznám veľa ľudí, ktorí striedajú sexuálnych partnerov každý víkend. No nechcem, aby ma niekto ľutoval. Ale ani aby ma odsudzovali. Ak neustále, z každej strany počúvate obvinenia, že si z všetko môžete sami, nemáte potom ani chuť v takej spoločnosti žiť."