hore

90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia 90 rokov ortopédie na Slovensku / 90 Years of Orthopaedics in Slovakia

„Bez minulosti niet prítomnosti,“ hovorí odborný editor publikácie profesor MUDr. Milan Kokavec, PhD., pre ktorého je história  ortopédie a traumatológie srdcovou záležitosťou.

7.8.2013

 

RUBRIKA INFEKČNÉ OCHORENIA

Stigmatizácia pacientov s HIV je na Slovensku naďalej obrovským problémom

 

Súčasná medicína a najmodernejšie lieky dokážu HIV veľmi dobre liečiť. Dokonca tak, že vírus v krvi pacienta je nedetekovateľný, nedá sa testami odhaliť. Liečba totiž dokáže vírus úplne potlačiť - hoci ochorenie sa zatiaľ vyliečiť nedá. Aj napriek tomu ostávajú pacienti s HIV naďalej stigmatizovaní a stretávajú sa s odmietavým postojom a diskrimináciou nielen zo strany svojho okolia, ale aj zdravotníkov.

 

Peripetiami odmietavého až absurdne diskriminačného zaobchádzania pri riešení najbežnejších zdravotných problémov si - odkedy jej HIV diagnostikovali, prechádza aj mladá žena z malého mesta na Slovensku. Zámerne nebudeme špecifikovať ani jej bydlisko, ani kraj odkiaľ pochádza a neuvedieme dokonca ani vymyslené iniciálky či vek. Z jednoduchého a pochopiteľného dôvodu: mladá Slovenka o svojej chorobe nepovedala ani svojim najbližším príbuzným či rodičom, iba zopár priateľom. O jej ochorení vie jej súčasný partner. Pravdepodobne o tom, že je HIV pozitívny, vedel aj partner, od ktorého sa pred desiatimi rokmi infikovala. Len sa akosi zabudol zmieniť...

 

„Ak žijete s niekým dlhšie, zvyčajne je takýto zväzok založený na dôvere," hovorí na úvod svojho rozprávania. „Na to, že som infikovaná, sa prišlo tak, že som mala najprv silný zápal priedušiek, následne zápal pľúc, vysoké horúčky, schudla som a cítila som dosť veľkú únavu. Keď mi už ani na pľúcnom nevedeli pomôcť, dostala som sa na infektológiu." Kým mladú ženu transportovali na infekčné oddelenie, kde sa špecializujú na liečbu HIV, zažila si skutočný šok. Prišli za ňou, ako sa sama vyjadrila „zaskafandrovaní ľudia", ktorí sa k nej správali naozaj otrasne. Bez toho, aby jej čokoľvek vysvetlili. Až v centre pre liečbu HIV sa dostala do rúk lekárom, ktorí sa k nej začali správať tak, ako by sa lekár k pacientovi - nech je jeho diagnóza akákoľvek, mal správať. „Zaráža ma postoj niektorých zdravotníkov, rovnako bezprostredne pred stanovením diagnózy, ako aj neskôr. Všetci predsa skladajú jednu Hippokratovu prísahu, ale prístup niektorých nemôžem hodnotiť inak ako strašný. Keď mi diagnózu povedali, bolo som skutočne v šoku, myslela som si, že zomriem. Moja pani doktorka ma však ubezpečila, že nezomriem, že je už dostupná moderná liečba, ktorá dokáže vírus úplne potlačiť. Zo začiatku chvíľu trvalo, kým ma nastavili na správnu kombináciu liekov."

 

Mladá žena ťažko nachádza slová, jej hlas už neznie pozitívne, ako v úvode rozhovoru. Aj v telefóne - pre zachovanie diskrétnosti sme sa rozhodli pre telefonický rozhovor - počuť, že pri hľadaní odpovedí priveľmi jatríme staré rany. „Po stanovení diagnózy sa začal kolotoč vyšetrení, a zažila som nespočetne veľa nepríjemných situácií, napríklad na sonografii brucha. V momente, keď som povedala, že som HIV pozitívna, mi lekár prísne prikázal, že si mám opäť nasadiť rúško, v ktorom som do ambulancie prišla. Pritom rúškom som chránila pred infekciami v začiatku choroby samu seba, nie ostatných. Vzduchom sa HIV predsa neprenáša. Obrovský problém bolo nájsť si zubára alebo gynekológa. Gynekológa som si doteraz nenašla, nechodím preto ani na preventívne prehliadky. Neviem si ani predstaviť, že by som musela ísť na chirurgický zákrok. Napokon som si našla zubára, ktorý, keď som mu o svojej chorobe povedala, ma upokojil, že je to predsa choroba ako každá iná. Väčšinou sa však stretávam s tým, že na mňa zdravotnícky personál pozerá ako na odpad a aj sa tak ku mne správajú. Podľa môjho názoru to pramení v nevedomosti. Akoby ani nevedeli, čo v skutočnosti liečba HIV znamená a čo dokáže."

 

Pritom pre pacientov s HIV, aj vďaka modernej liečbe, samotné ochorenie nepredstavuje fatálne riziko. Nebezpečné sú ostatné, pridružené choroby. Alebo aj bežné choroby, ktoré by sa pri preventívnych prehliadkach dali včas zachytiť. Keďže sa pacienti s HIV normálnym spôsobom nevedia dostať k zdravotnej starostlivosti, pretože sa stáva, že lekári ich odmietajú ošetriť, môžu v bežnej praxi zabudnúť na pravidelné prehliadky u gynekológa či „obyčajnú" kontrolu kožných znamienok. A tak návštevu lekára odkladajú alebo ak aj nie, väčšina pacientov má skúsenosti s odmietnutím ošetrenia. „O svojom ochorení musíte ošetrujúcemu lekárovi povedať. Prikazuje to zákon. Viem, že sú aj takí, ktorí to nepovedia. Ja to nedokážem. Našimi anjelmi sú však zdravotníci a lekári v centre pre liečbu HIV. Oni nám naozaj pomáhajú. A správajú sa k nám ako k akýmkoľvek iným pacientom. Aj to pre nás, pacientov s HIV, veľa znamená. Máme so svojou chorobou dosť psychických problémov, musíme hľadať spôsoby, ako sa s ňou vyrovnať, ako to oznámiť nádejnému partnerovi. Riešiť ešte k tomu diskriminačné postoje zdravotníkov - na to už asi veľa síl neostáva."

 

A pritom práve dobré duševné rozpoloženie robí veľmi veľa. „Podľa mňa je zbytočné umárať sa myšlienkami typu prečo ja, prečo som ochorela? Všetko sa deje pre nejakú príčinu. Malo to asi tak byť. Možno som skutočne silná osoba, a osud mi túto chorobu nadelil preto, že ju zvládnem. Je zbytočné umárať sa myšlienkami o krivde osudu za to, že narkomani, ktorí si pichajú heroín, alebo niekto, kto žije promiskuitným spôsobom života, neochorie, a ja som žila v dlhoročnom vzťahu a infikovala som sa od stáleho partnera. Na začiatku choroby som skôr bojovala so strachom, že to na mne ľudia uvidia. Ale potom som zistila, že keď si zamestnám hlavu prácou, prestanem sa zbytočne zaoberať čiernymi myšlienkami. Na svet sa treba pozerať s úsmevom. Tak sa dá mnohé zvládnuť. Zamestnať sa prácou, venovať sa koníčkom, dopriať si bežné, každodenné radosti." Na záver znie hlas mladej Slovenky v slúchadle opäť pozitívne. „Úsmev robí veľmi veľa," dodáva mladá žena s HIV.

Ivana Baranovičová

Keďže pacientov s HIV odmietajú ošetriť zväčša lekári-špecialisti, dochádza tým k porušeniu zákona 576/2004 Z. z.,  konkrétne § 11, odstavec 1 a 2, ktorý hovorí, že každý má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a podľa ktorého môžeme konštatovať, že dochádza k diskriminácii z dôvodu zdravotného postihnutia. Zákon taxatívne uvádza dôvody, kedy lekár môže pacienta odmietnuť. HIV pozitivita medzi nimi nie je, takže zo strany lekárov jednoznačne dochádza k porušeniu zákona.

Preto odporúčame, aby pacienti podávali podnety na konkrétny samosprávny kraj s tým, že lekári s nimi odmietli uzatvoriť dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti z dôvodu zdravotného postihnutia. Predpokladáme, že kraj pridelí poskytovateľa tak, aby bol čo najmenej vzdialený od bydliska alebo pracoviska pacienta. Súčasne odporúčame obrátiť sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou s podnetom o odmietnutí zdravotnej starostlivosti.